Šaľa is a crossing point, and everything here was built around that fact — an abbey estate, a fortified manor, a Jesuit school, two battles, a main-line railway and finally one of Slovakia's biggest chemical works. It is the place where you get over the Váh.Šaľa je predovšetkým prechod cez rieku a všetko tunajšie vzniklo okolo toho — opátske panstvo, opevnený kaštieľ, jezuitská škola, dve bitky, hlavná železničná trať a napokon jedna z najväčších chemičiek na Slovensku. Je to miesto, kde sa prechádza cez Váh.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
Šaľa is usually said to be first mentioned in 1002, in the founding charter of the Benedictine abbey of Pannonhalma, where the land by the river appears as terra Wag, the Váh land. That is worth reading carefully, because the 1002 charter does not survive: what survives is a copy made around 1180, and historians still argue about how much of the original text is in it. The name of the place itself, written as Sala, is first recorded between 1105 and 1110, when the estate turns up in a list of the abbey's property. None of this tells you when people arrived — the ford was here long before anyone wrote about it — only when a monastery in another part of the kingdom first put it on a list.O Šali sa zvyčajne píše, že prvá písomná zmienka pochádza z roku 1002, zo zakladacej listiny benediktínskeho opátstva v Pannonhalme, kde sa pozemok pri rieke uvádza ako terra Wag, teda vážska zem. Stojí za to čítať to pozorne: listina z roku 1002 sa nezachovala, zachoval sa až odpis z čias okolo roku 1180 a historici sa dodnes sporia, koľko z pôvodného textu v ňom naozaj je. Samotné meno obce, v tvare Sala, je zapísané až medzi rokmi 1105 a 1110, keď sa majetok objavuje v súpise opátstva. Nič z toho nehovorí, odkedy tu ľudia žijú — brod bol na mieste dávno predtým, než o ňom ktokoľvek písal — hovorí to len o tom, kedy si ho kláštor v inej časti kráľovstva prvý raz zapísal.
In 1367 the boundaries of the Šaľa estate had to be formally walked and written down after a dispute with the neighbours. That sounds like a footnote, but it is how land actually worked in the Middle Ages: there were no maps, so the lord's men walked the edge of the property with witnesses, and a scribe recorded every oak, ditch and boundary mound as they passed it. On a floodplain, where a river can move its bed and take a boundary with it, the job had to be done again and again. The estate was worth arguing over for one reason above all — whoever held it collected the toll from everybody crossing the Váh.V roku 1367 bolo po spore so susedmi treba oficiálne obísť a spísať hranice šalianskeho panstva. Znie to ako poznámka pod čiarou, no presne takto sa v stredoveku narábalo s pôdou: mapy neexistovali, a tak zemepánovi ľudia obišli okraj majetku so svedkami a pisár zapisoval každý dub, priekopu a medzník, popri ktorom prešli. V nive, kde si rieka vie presunúť koryto a vziať so sebou aj hranicu, sa takáto obchôdzka musela opakovať znova a znova. O panstvo sa oplatilo hádať najmä z jedného dôvodu — kto ho držal, vyberal mýto od každého, kto prechádzal cez Váh.
King Ferdinand I raised Šaľa to a market town in 1536 — the right to hold fairs, which at a river crossing is worth real money. The old water castle, a fortified house ringed by arms of the Váh, was rebuilt in the second half of the sixteenth century as a Renaissance manor strong enough to be defended: this was now the second line behind the Ottoman frontier. In 1586 the estate passed to the Jesuits, and in 1598 they moved their college here from Kláštor pod Znievom in Turiec and ran it until 1604. For six years a small market town on the lower Váh was one of the leading Catholic schools in the whole kingdom.Kráľ Ferdinand I. povýšil Šaľu v roku 1536 na zemepanské mestečko s právom trhov — a na brode cez rieku sú trhy skutočné peniaze. Starý vodný hrad, opevnený dom obkolesený ramenami Váhu, prestavali v druhej polovici 16. storočia na renesančný kaštieľ schopný obrany: bola to už druhá línia za osmanskou hranicou. V roku 1586 prešlo panstvo na jezuitov a tí sem v roku 1598 presťahovali svoje kolégium z Kláštora pod Znievom v Turci a viedli ho do roku 1604. Šesť rokov tak bolo malé mestečko na dolnom Váhu jednou z popredných katolíckych škôl celého kráľovstva.
Raiding between 1661 and 1663 left thirty houses standing in Šaľa out of three hundred. Then Nové Zámky fell in 1663 and the Ottomans made it the capital of a new province; Šaľa lay inside it, under Ottoman authority, until the fortress was retaken in 1685 and the province collapsed the following year. Numbers like these are what the Ottoman century means in practice — not banners and sieges, but a market town cut down to a tenth of itself. Market rights had to be granted all over again in 1692, because in effect there was a new town to grant them to.Nájazdy v rokoch 1661 až 1663 nechali v Šali stáť tridsať domov z troch stoviek. V roku 1663 potom padli Nové Zámky, Osmani z nich urobili sídlo novej provincie a Šaľa sa ocitla vnútri nej, pod osmanskou správou — až do roku 1685, keď pevnosť dobyli späť, a provincia sa nasledujúci rok rozpadla. Práve takéto čísla znamená osmanské storočie v praxi: nie zástavy a obliehania, ale mestečko zmenšené na desatinu. Trhové práva bolo treba v roku 1692 udeliť nanovo, lebo v podstate vzniklo nové mesto, ktorému ich bolo treba dať.
Ferenc Rákóczi II's uprising crossed and re-crossed the lower Váh, and the fighting ran on around Šaľa until 1708. A survey taken in 1715 found thirteen farming households and sixteen landless labourers in the whole town. Everything you can see in the old core is later than that, built by people repopulating an emptied place through the eighteenth century; the church of St Margaret, for instance, was raised only between 1828 and 1837. It is a useful lesson about the towns of the Slovak lowland — they look nineteenth-century because the whole eighteenth century went on recovering.Povstanie Františka II. Rákócziho prechádzalo dolným Považím sem a tam a v okolí Šale sa bojovalo až do roku 1708. Súpis z roku 1715 našiel v celom meste trinásť gazdovských domácností a šestnásť želiarov. Všetko, čo dnes v starom jadre vidíte, je mladšie — postavili to ľudia, ktorí vyprázdnené mesto počas 18. storočia znova zaľudnili; kostol svätej Margity napríklad postavili až v rokoch 1828 až 1837. Je to dobrá lekcia o mestách slovenskej nížiny: vyzerajú na devätnáste storočie preto, lebo celé osemnáste padlo na obnovu.
The revolution of 1848 abolished serfdom, which in a district of tenant farmers was the biggest single change in a thousand years. The following summer the war arrived on the doorstep: Hungarian troops under Artúr Görgei attacked across the Váh at Zsigárd, today Žihárec, on 16 June 1849, and fought the main battle at Pered — today Tešedíkovo, a few kilometres south of Šaľa — on 20 and 21 June. Šaľa itself was held as a position and changed hands during the fighting. Görgei lost, and he lost partly because 12,000 Russian soldiers under General Panyutin were fighting alongside the Austrians: Tsar Nicholas I had sent an army to help the Habsburgs crush the revolution, and Pered is one of the first places in Slovakia where those Russian troops decided a battle.Revolúcia roku 1848 zrušila poddanstvo, čo bola v kraji sedliakov najväčšia zmena za tisíc rokov. Nasledujúce leto prišla vojna priamo pred dvere: maďarské vojská pod velením Artúra Görgeya zaútočili 16. júna 1849 cez Váh pri Žihárci a 20. a 21. júna zviedli hlavnú bitku pri Perede — dnešnom Tešedíkove, pár kilometrov južne od Šale. Samotná Šaľa bola držaná ako pozícia a počas bojov zmenila pána. Görgey prehral, a prehral aj preto, lebo po boku cisárskych bojovalo 12 000 ruských vojakov generála Panjutina: cár Mikuláš I. poslal Habsburgovcom armádu na pomoc pri potlačení revolúcie a Pered je jedno z prvých miest na Slovensku, kde o výsledku bitky rozhodli ruské pluky.
The railway between Vienna and Pest opened in 1850 and ran straight through Šaľa, which put a small market town on one of the empire's main lines before it had a proper road bridge of its own. A railway bridge over the Váh followed in 1898; the first road bridge only in 1912. It is easy to miss what that meant: for sixty years it was quicker to leave Šaľa by train than to get to the other side of your own river. The line is still the reason the town grew, and it is still the fastest way in.Železnica z Viedne do Pešti bola otvorená v roku 1850 a viedla priamo cez Šaľu — malé zemepanské mestečko sa tak ocitlo na jednej z hlavných tratí monarchie skôr, než malo vlastný poriadny cestný most. Železničný most cez Váh pribudol v roku 1898, prvý cestný až v roku 1912. Ľahko sa prehliadne, čo to znamenalo: šesťdesiat rokov bolo rýchlejšie odcestovať zo Šale vlakom než sa dostať na druhý breh vlastnej rieky. Trať je dodnes dôvodom, prečo mesto vyrástlo, a stále je aj najrýchlejšou cestou doň.
The Czechoslovak army occupied Šaľa on 7 January 1919, and the Treaty of Trianon confirmed the town inside the new republic in 1920. Its people were mostly Hungarian-speaking and nobody had asked them, so the first years were tense: schooling was switched to Czechoslovak, and a separate Hungarian section was restored only in 1927. The official name was tidied up the same year, from Šaľa nad Váhom to plain Šaľa. Between the wars the town stayed what it had been for centuries — a market and railway town of a few thousand people, the manor house at its centre and farmland in every direction.Československé vojsko obsadilo Šaľu 7. januára 1919 a Trianonská zmluva v roku 1920 potvrdila mesto v novej republike. Obyvateľstvo bolo prevažne maďarské a nikto sa ho nepýtal, takže prvé roky boli napäté: vyučovanie prešlo na československé a samostatné maďarské oddelenie obnovili až v roku 1927. V tom istom roku sa upravil aj úradný názov mesta — zo Šale nad Váhom na jednoduchú Šaľu. Medzi vojnami zostalo mesto tým, čím bolo po stáročia: trhovým a železničným mestečkom s niekoľkými tisícmi obyvateľov, s kaštieľom v strede a poľami na všetky strany.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed southern Slovakia to Hungary, and Hungarian troops entered Šaľa on 10 November. The town therefore spent the war outside the Slovak State, which is why the Slovak National Uprising of August 1944, fought in the mountains around Banská Bystrica, never came near it. The Red Army took Šaľa on 31 March 1945, four days before Bratislava, and the border of 1938 was undone.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila južné Slovensko k Maďarsku a maďarské vojsko vstúpilo do Šale 10. novembra. Mesto tak prežilo vojnu mimo Slovenského štátu — preto sa k nemu Slovenské národné povstanie z augusta 1944, ktoré sa bilo v horách okolo Banskej Bystrice, nikdy nepriblížilo. Šaľu obsadila Červená armáda 31. marca 1945, štyri dni pred Bratislavou, a hranica z roku 1938 padla.
On 7 September 1958, the foundation stone was laid for Duslo, a nitrogen-fertiliser works on the far bank of the Váh, and Šaľa stopped being a market town. A chemical plant of that size needs thousands of workers, and thousands of workers need flats, schools, shops and buses, so the state built a new town beside the old one; the neighbouring village of Veča was merged into Šaľa on 1 January 1960. Both things together are why Šaľa today reads as two towns of different ages joined by a bridge.7. septembra 1958 položili základný kameň Dusla, závodu na dusíkaté hnojivá na druhom brehu Váhu, a Šaľa prestala byť trhovým mestečkom. Chemička takejto veľkosti potrebuje tisíce pracovníkov a tisíce pracovníkov potrebujú byty, školy, obchody a autobusy, takže štát postavil vedľa starého mesta nové; susednú obec Veču pripojili k Šali 1. januára 1960. Obe veci spolu vysvetľujú, prečo Šaľa dnes pôsobí ako dve rôzne staré mestá spojené mostom.
Šaľa became a Slovak town on 1 January 1993 along with the rest of the country, and its central question has not changed since 1958: what happens to a place built around a single factory. Duslo was privatised after 1989 and has belonged to the Agrofert group since 2005; it is still one of the largest chemical works in Slovakia and by far the largest employer for miles around. The old core on the left bank — the manor house and its park, St Margaret's church, the walk along the embankment — is the part of Šaľa that is four centuries older than the rest, and it is worth going to find. So is the Váh itself, which made the place and is now used mostly for fishing and swimming.Šaľa sa stala slovenským mestom 1. januára 1993 spolu so zvyškom krajiny a jej hlavná otázka sa od roku 1958 nezmenila: čo bude s mestom, ktoré stojí na jedinej fabrike. Duslo po roku 1989 sprivatizovali a od roku 2005 patrí skupine Agrofert; stále je to jedna z najväčších chemičiek na Slovensku a zďaleka najväčší zamestnávateľ v širokom okolí. Staré jadro na ľavom brehu — kaštieľ s parkom, Kostol svätej Margity a prechádzka po hrádzi — je tá časť Šale, ktorá je o štyri storočia staršia než zvyšok, a oplatí sa ju vyhľadať. A rovnako aj samotný Váh, ktorý mesto vytvoril a dnes slúži hlavne rybárom a kúpajúcim sa.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.