Revúca is a Gemer iron town at the head of the Muráň valley, and its great moment was not a battle but a school: in 1862 the first grammar school in the world to teach in Slovak opened here, paid for by collections taken across the Slovak counties, and in 1874 the Hungarian state closed it. The same small town later gave Slovakia the general who commanded the Slovak National Uprising.Revúca je gemerské železiarske mesto v hornej Muránskej doline a jej najväčšou chvíľou nebola bitka, ale škola: v roku 1862 tu otvorili prvé gymnázium na svete, ktoré učilo po slovensky, zaplatené zo zbierok po slovenských stoliciach, a v roku 1874 ho uhorský štát zatvoril. To isté malé mesto dalo neskôr Slovensku generála, ktorý velil Slovenskému národnému povstaniu.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In the spring of 1241 a Mongol army broke into the Kingdom of Hungary and destroyed most of its wooden forts in a single season. King Béla IV's answer was to hand the emptied uplands to lords who would defend them, and to push those lords to build in stone. In 1243 he granted part of the Muráň valley, together with the Štítnik estate, to Filip and Detrich — ancestors of the Bebek family — as a reward for fighting the Mongols. Within the same century a castle stood on the rock at Muráň, recorded in writing in 1271, and for the next five hundred years everything in this valley, Revúca included, was governed from that rock.Na jar roku 1241 vpadlo do Uhorska mongolské vojsko a za jedinú sezónu zničilo väčšinu drevených hradísk krajiny. Kráľ Belo IV. odpovedal tak, že vyľudnené hornaté kraje rozdal pánom, ktorí ich mali brániť, a tlačil ich stavať z kameňa. Roku 1243 daroval časť Muránskej doliny spolu so štítnickým majetkom Filipovi a Detrichovi, predkom rodu Bebekovcov, ako odmenu za boj proti Mongolom. Ešte v tom istom storočí stál na muránskom brale hrad — písomne sa spomína roku 1271 — a nasledujúcich päťsto rokov sa z tejto skaly spravovalo všetko v doline vrátane Revúcej.
Revúca appears in writing in the fourteenth century; 1357 is the year usually given, though some accounts push the first mention back to the Muráň valley grant of 1243. It was never a free royal town. It belonged to the Muráň lordship, which meant its people owed dues and labour to whoever held the castle, and even its licence to hold markets came from the same source. What it had instead of privileges was ore and wood: iron smelted in small furnaces, charcoal burned in the beech forests, hammer mills on the streams. The town still has the shape that trade gave it — one long market street rather than a closed square.Revúca sa v písomnostiach objavuje v štrnástom storočí; obvykle sa uvádza rok 1357, hoci časť prameňov posúva prvú zmienku až k daru Muránskej doliny z roku 1243. Slobodným kráľovským mestom nebola nikdy. Patrila k muránskemu panstvu, takže jej obyvatelia odvádzali dávky a robotu tomu, kto práve držal hrad, a aj právo trhu prichádzalo odtiaľ. Namiesto výsad mala rudu a drevo: železo tavené v malých peciach, drevené uhlie pálené v bučinách, hámre na potokoch. Mesto si dodnes zachovalo tvar, ktorý mu dal obchod — jednu dlhú trhovú ulicu namiesto uzavretého námestia.
In the 1440s the Kingdom of Hungary had an infant king and no government worth the name, and Gemer was held by Jan Jiskra, a Czech captain hired to keep the child's inheritance safe. His troops, many of them veterans of the Hussite wars, turned Muráň castle into one of their main assembly points. For roughly two decades the valley's taxes, roads and markets answered to a garrison of Czech soldiers on a cliff rather than to any royal official. Nobody in Revúca chose that; it is simply what happens to a small town when the state above it stops working.V štyridsiatych rokoch 15. storočia malo Uhorsko detského kráľa a vládu iba naoko a Gemer držal Ján Jiskra, český kapitán najatý na to, aby dedičstvo toho dieťaťa ustrážil. Jeho vojaci, mnohí vyslúžilci husitských vojen, spravili z Muránskeho hradu jedno zo svojich hlavných zhromaždísk. Zhruba dve desaťročia sa dane, cesty a trhy v doline riadili podľa posádky českých vojakov na brale, nie podľa kráľovského úradníka. Nikto v Revúcej si to nevybral; jednoducho sa to stáva malému mestu, keď štát nad ním prestane fungovať.
After the Hungarian army was destroyed at Mohács in 1526 the kingdom broke into pieces, and the pieces were held by whoever had a castle. At Muráň that was Matej Bašo, who took the rock in 1529 and used it for twenty years as a base for raiding across Gemer — he burned Levoča and Dobšiná — until a royal army finally stormed the castle in 1549, which Bašo did not survive. The Ottoman frontier then came closer still: Fiľakovo fell in 1554 and Ottoman tax collectors reached into the Muráň valley. Through all of it Revúca went over to the Lutheran Reformation, and it is that congregation, not the lordship, that made the town's later history.Po zničení uhorského vojska pri Moháči roku 1526 sa kráľovstvo rozpadlo na kusy a tie kusy držal ten, kto mal hrad. Na Muráni to bol Matej Bašo: skalu obsadil roku 1529 a dvadsať rokov z nej podnikal nájazdy po celom Gemeri — vypálil Levoču aj Dobšinú — kým hrad roku 1549 nedobylo kráľovské vojsko, čo už Bašo neprežil. Osmanská hranica sa potom priblížila ešte väčšmi: roku 1554 padlo Fiľakovo a osmanskí výbercovia daní siahli aj do Muránskej doliny. Popri tom všetkom prijala Revúca luteránsku reformáciu — a práve tento cirkevný zbor, nie panstvo, urobil neskoršie dejiny mesta.
In 1644 Ferenc Wesselényi took Muráň by a night escalade and married its heiress, Mária Séčiová; twenty years later he was the leading figure in a great noble conspiracy against the Habsburg emperor. Wesselényi died before it was discovered, and his widow held the castle until imperial troops took it after five days in 1670. The estate, Revúca with it, was confiscated by the crown. For the town this was the ordinary experience of the uprisings that ran on until 1711: whoever won, the valley fed, quartered and paid for the armies that came through it.Roku 1644 dobyl František Vešeléni Muráň nočným prepadom a oženil sa s jeho dedičkou Máriou Séčiovou; o dvadsať rokov neskôr stál na čele veľkého šľachtického sprisahania proti habsburskému cisárovi. Vešeléni zomrel skôr, než sa sprisahanie prezradilo, a jeho vdova držala hrad, kým ho roku 1670 po piatich dňoch nedobyli cisárske vojská. Panstvo aj s Revúcou zhabala koruna. Pre mesto to bola bežná skúsenosť povstaní, ktoré trvali až do roku 1711: nech vyhral ktokoľvek, dolina vojská živila, ubytovala a zaplatila.
In 1702 fire, blamed on a lightning strike, destroyed Muráň castle, and nobody rebuilt it; from then on the lordship was run from manor houses down in the valley. In 1720 the royal chamber sold the estate to Štefan Koháry, and in the following century it passed by marriage to the Saxe-Coburg family. The other change came from Vienna: Joseph II's Patent of Toleration of 1781 allowed Lutherans to build churches again, and Revúca's congregation put up its own in 1784–1785. That building matters far more than it looks, because eighty years later the first Slovak grammar school was opened inside it.Roku 1702 zničil Muránsky hrad požiar pripisovaný úderu blesku a nikto ho už neobnovil; panstvo sa odvtedy spravovalo z kaštieľov dolu v doline. Roku 1720 predala kráľovská komora majetok Štefanovi Koharymu a v ďalšom storočí prešiel sobášom na Coburgovcov. Druhá zmena prišla z Viedne: tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 dovolil evanjelikom znova stavať kostoly a revúcky zbor si svoj postavil v rokoch 1784 – 1785. Tá budova znamená oveľa viac, než sa zdá, lebo o osemdesiat rokov neskôr v nej otvorili prvé slovenské gymnázium.
After 1848 a Slovak child who wanted a secondary education had to get it in Hungarian or German; there was no third option. The Memorandum of the Slovak Nation, drawn up in 1861 by Štefan Marko Daxner of Tisovec, demanded Slovak schools, and when the state would not pay for them the nation collected the money itself, county by county. On 16 September 1862 the Slovak Evangelical Gymnasium was ceremonially opened inside Revúca's Lutheran church, with August Horislav Škultéty as its first director and a patronage committee chaired by Daxner and Ján Francisci. There were no Slovak textbooks for any subject, so the teachers wrote them: Ivan Branislav Zoch produced the first Slovak physics textbook for grammar schools, and Samuel Ormis wrote on how to teach.Po roku 1848 mohlo slovenské dieťa získať stredoškolské vzdelanie po maďarsky alebo po nemecky; tretia možnosť neexistovala. Memorandum národa slovenského, ktoré roku 1861 sformuloval Tisovčan Štefan Marko Daxner, žiadalo slovenské školy, a keď na ne štát nechcel dať peniaze, vyzbieral si ich národ sám, stolicu po stolici. 16. septembra 1862 slávnostne otvorili v revúckom evanjelickom kostole Slovenské evanjelické gymnázium; prvým riaditeľom bol August Horislav Škultéty a na čele patronátneho výboru stáli Daxner a Ján Francisci. Slovenské učebnice neexistovali k nijakému predmetu, tak si ich učitelia napísali sami: Ivan Branislav Zoch zostavil prvú slovenskú učebnicu fyziky pre gymnáziá a Samuel Ormis písal o tom, ako sa má učiť.
Five hundred and sixty-six pupils passed through the Revúca school in its twelve years, twenty of them from Bohemia and Moravia — a small number that mattered out of all proportion to its size. Its former pupils turn up again and again in the next generation of Slovak public life: in journalism, in the Lutheran church, in law, and in the national movement that eventually argued Slovakia into Czechoslovakia. The buildings survived the closure. Both are national cultural monuments today, and the first of them holds a museum of the school, its teachers and the textbooks they had to invent from nothing.Za dvanásť rokov prešlo revúckou školou päťstošesťdesiatšesť žiakov, dvadsať z nich z Čiech a Moravy — malé číslo s neúmerne veľkým dosahom. Jej odchovanci sa znova a znova objavujú v ďalšej generácii slovenského verejného života: v novinárstve, v evanjelickej cirkvi, v práve aj v národnom hnutí, ktoré napokon vyargumentovalo Slovensko do Československa. Budovy zatvorenie prežili. Obe sú dnes národnými kultúrnymi pamiatkami a v prvej z nich je múzeum školy, jej učiteľov a učebníc, ktoré museli vymyslieť z ničoho.
The Austro-Hungarian Compromise of 1867 gave the Hungarian government a free hand in its half of the empire, and it used that hand to make Hungarian the language of everything. Two more Slovak gymnasia had opened by then — Turčiansky Svätý Martin in 1866 and Kláštor pod Znievom in 1869 — and all three were shut within six months of each other: Revúca on 20 August 1874, Kláštor pod Znievom on 30 December 1874, Martin on 31 January 1875. The stated charge was activity against the state. In 1875 Matica slovenská, the national cultural society, was dissolved too and its property confiscated, and Slovaks had no secondary school of their own again until 1918.Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 dalo uhorskej vláde v jej polovici ríše voľnú ruku a tá ju použila na to, aby sa maďarčina stala jazykom všetkého. Dovtedy vznikli ďalšie dve slovenské gymnáziá — v Turčianskom Svätom Martine roku 1866 a v Kláštore pod Znievom roku 1869 — a všetky tri zavreli v priebehu pol roka: Revúcu 20. augusta 1874, Kláštor pod Znievom 30. decembra 1874, Martin 31. januára 1875. Ako dôvod sa uvádzala protištátna činnosť. Roku 1875 rozpustili aj Maticu slovenskú a zhabali jej majetok; vlastnú strednú školu mali Slováci znova až po roku 1918.
Czechoslovakia was declared in 1918, and Revúca found itself, forty-four years after the closure, in a state where a child could be taught in Slovak as a matter of course. The old iron trade had by then been overtaken: the big furnaces stood at Tisovec and down the Rimava valley, in the hands of one large company, and small charcoal ironworking had no future anywhere. Revúca settled into being a market town for the upper valley whose chief asset was the memory of its own school.Roku 1918 vzniklo Československo a Revúca sa štyridsaťštyri rokov po zatvorení školy ocitla v štáte, kde bolo samozrejmé učiť deti po slovensky. Staré železiarstvo medzitým prekonali: veľké pece stáli v Tisovci a nižšie v Rimavskej doline a patrili jedinej veľkej spoločnosti, drobné drevouhoľné hámre nemali budúcnosť nikde. Revúca sa usadila v úlohe trhového mesta hornej doliny, ktorého najväčším majetkom je pamäť na vlastnú školu.
Rudolf Viest was born in Revúca on 24 September 1890, into one of the town's Lutheran families, and became the first Slovak to reach the rank of general in the Czechoslovak army. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 he was abroad; he flew in, reached Banská Bystrica on 6 October and took over command of the insurgent 1st Czechoslovak Army in Slovakia from Ján Golian. Three weeks later German troops overran the free territory, and on 27–28 October at Donovaly Viest issued his last order: the fight was not over, it was moving into the mountains. He and Golian were captured at Pohronský Bukovec on 3 November 1944, taken to Berlin, and never seen again.Rudolf Viest sa narodil v Revúcej 24. septembra 1890 v jednej z evanjelických rodín mesta a stal sa prvým Slovákom, ktorý dosiahol v československej armáde generálsku hodnosť. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, bol v zahraničí; priletel, 6. októbra dorazil do Banskej Bystrice a prevzal po Jánovi Golianovi velenie povstaleckej 1. československej armády na Slovensku. O tri týždne nemecké vojská povstalecké územie obsadili a Viest vydal 27. – 28. októbra na Donovaloch svoj posledný rozkaz: boj sa nekončí, presúva sa do hôr. S Golianom ich 3. novembra 1944 zajali v Pohronskom Bukovci, odviezli do Berlína a viac ich nikto nevidel.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed southern Slovakia to Hungary. The new border ran through Jelšava, ten kilometres down the same valley, so Revúca stayed inside the Slovak State — the German-allied one-party republic proclaimed in March 1939.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 odovzdala južné Slovensko Maďarsku. Nová hranica prešla Jelšavou desať kilometrov nižšie v tej istej doline, takže Revúca zostala v Slovenskom štáte — v jednostraníckej republike spojenej s Nemeckom, vyhlásenej v marci 1939.
Under communism the valley was industrialised around magnesite, but the plants were built at Jelšava and Lubeník, a few kilometres downstream, not in Revúca itself. The town got blocks of flats, a hospital, schools and administrative offices, while its own manufacturing stayed small. The state also took the school of 1862 firmly into its official story of the nation: the two buildings were protected as national cultural monuments and turned into a memorial and museum of Slovak education. That much of the period's history-writing has comfortably outlasted the period.Za socializmu sa dolina industrializovala okolo magnezitu, závody však postavili v Jelšave a v Lubeníku pár kilometrov nižšie, nie v samotnej Revúcej. Mesto dostalo panelové domy, nemocnicu, školy a úrady, kým jeho vlastná výroba zostala malá. Štát si zároveň dôkladne privlastnil školu z roku 1862 do oficiálneho rozprávania o národe: obe budovy vyhlásili za národné kultúrne pamiatky a spravili z nich pamätník a múzeum slovenského školstva. Práve toto z vtedajšieho písania dejín svoju dobu bez problémov prežilo.
The Velvet Revolution of November 1989 ended the one-party state, and the planned economy that had justified the valley's industry went with it. Orders for refractory magnesia fell, employment across the district collapsed, and Revúca has had long-term unemployment far above the Slovak average ever since. The young leave for Banská Bystrica, Bratislava or abroad. Nothing has replaced the certainty of a state job, and local people say so without decoration.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu jednej strany a s ňou skončilo aj plánované hospodárstvo, ktorým sa priemysel doliny ospravedlňoval. Objednávky na žiaruvzdorný magnezit klesli, zamestnanosť v okrese sa prepadla a Revúca má odvtedy dlhodobú nezamestnanosť hlboko nad slovenským priemerom. Mladí odchádzajú do Banskej Bystrice, do Bratislavy alebo do zahraničia. Istotu štátnej práce nič nenahradilo a miestni to hovoria bez okolkov.
Revúca is the seat of one of the poorest districts in independent Slovakia, and it is honest about that. What it has that nowhere else has is the school: the museum in the first gymnasium building is the reason most Slovaks recognise the town's name at all. It is also a sensible base for the Muránska planina National Park up the valley — karst meadows, gorges, semi-wild horses, and the ruin of Muráň castle on the edge of the plateau, where this whole story began.Revúca je sídlom jedného z najchudobnejších okresov samostatného Slovenska a netají to. Čo má a inde nie je, je škola: múzeum v prvej gymnaziálnej budove je dôvod, prečo väčšina Slovákov vôbec pozná meno mesta. Zároveň je rozumným východiskom do Národného parku Muránska planina hore dolinou — krasové lúky, tiesňavy, polodivoké kone a na okraji planiny zrúcanina Muránskeho hradu, kde sa celý tento príbeh začal.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.