Hnúšťa is a valley-floor town where two rivers meet, and its whole history is one trade replacing another: hammer mills, then a coke blast furnace, then a chemical works, then very little. It is also a good lesson in how uncertain a first written mention can be.Hnúšťa je mesto na dne doliny pri sútoku dvoch riek a celé jej dejiny sú sledom jedného remesla nahrádzajúceho druhé: najprv hámre, potom koksová vysoká pec, potom chemický závod a napokon veľmi málo. Zároveň je dobrou lekciou o tom, aká neistá vie byť prvá písomná zmienka.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Hnúšťa has no securely documented founding charter. The place is usually taken to appear for the first time in 1334, in the register of the collectors of the papal tithe — a list of who owed the church money, not a description of a town — while other accounts give 1438 instead. It is worth stopping on that. A 'first written mention' tells you when a settlement first turned up in somebody's paperwork, which is almost never the same as when people first lived there. Whatever the date, what stood here was a handful of houses in a narrow valley where iron ore from the Ore Mountains met the water power and the charcoal needed to work it.Hnúšťa nemá spoľahlivo doloženú zakladaciu listinu. Obvykle sa uvádza, že sa prvý raz spomína roku 1334 v súpise výbercov pápežského desiatku — teda v zozname tých, čo dlhovali cirkvi peniaze, nie v opise mesta — kým iné pramene uvádzajú až rok 1438. Oplatí sa pri tom zastaviť. Prvá písomná zmienka hovorí o tom, kedy sa osada prvý raz dostala do niečích úradných papierov, a to takmer nikdy nie je to isté ako čas, keď tu ľudia začali žiť. Nech je dátum akýkoľvek, stálo tu zopár domov v úzkej doline, kde sa železná ruda z Rudohoria stretla s vodnou silou a s dreveným uhlím potrebným na jej spracovanie.
Through the sixteenth and seventeenth centuries the upper Rimava valley lived on iron worked in small hammer mills on the streams, and on the beech forests that were burned into charcoal to feed them. The Ottoman frontier ran across the open country to the south — Fiľakovo fell in 1554 — while the villages up here were poor, hard to reach and correspondingly left alone. Like the rest of Malohont the valley went over to the Lutheran Reformation in this period, which is why a small industrial town in a mainly Catholic country still has a Lutheran church on its main street.V šestnástom a sedemnástom storočí žila horná Rimavská dolina zo železa spracúvaného v malých hámroch na potokoch a z bučín, ktoré sa na ich živenie pálili na drevené uhlie. Osmanská hranica viedla otvorenou krajinou na juhu — Fiľakovo padlo roku 1554 — kým dediny tu hore boli chudobné, ťažko dostupné, a preto ich väčšinou obchádzali. Ako celý Malohont prijala aj táto dolina v tom čase luteránsku reformáciu, a preto má malé priemyselné mesto v prevažne katolíckej krajine dodnes na hlavnej ulici evanjelický kostol.
The valley's ironworking was a scatter of small owners, each with a hammer mill and a share of a forest, and by the early nineteenth century that was no longer enough to compete with larger works elsewhere. In 1811 they combined into a joint company, the Rimava Coalition, and Hnúšťa's importance grew with it; some sources date the coalition to 1808 instead. Either way, this is the moment the valley stopped being a collection of workshops and started being an industry with a head office.Železiarstvo doliny bolo roztrúsené medzi drobných majiteľov, z ktorých každý mal hámor a podiel na lese, a začiatkom devätnásteho storočia to už na konkurenciu s väčšími závodmi nestačilo. Roku 1811 sa spojili do spoločného podniku, Rimavskej koalície, a s ňou rástol aj význam Hnúšte; časť prameňov datuje vznik koalície do roku 1808. Tak či onak, práve vtedy prestala byť dolina súborom dielní a stala sa priemyslom s ústredím.
On 5 September 1874 the railway up the Rimava valley from Jesenské opened as far as Tisovec, running through Hnúšťa on the way. In 1881 the valley's ironworks were absorbed into the Rimamurány–Salgótarján company, and in 1885 that company built its first coke blast furnace at Likier, today part of Hnúšťa. Coke instead of charcoal was the whole nineteenth-century revolution in iron: it freed the furnaces from the forests, allowed them to be built far bigger, and meant that from then on works were sited where the transport was rather than where the wood was.5. septembra 1874 otvorili železnicu vedenú hore Rimavskou dolinou z Jesenského až do Tisovca; cestou prechádzala Hnúšťou. Roku 1881 pohltila železiarne doliny Rimamuránsko-šalgotarjánska spoločnosť a roku 1885 postavila svoju prvú koksovú vysokú pec v Likieri, ktorý je dnes súčasťou Hnúšte. Koks namiesto dreveného uhlia bol celou železiarskou revolúciou devätnásteho storočia: oslobodil pece od lesov, umožnil stavať ich oveľa väčšie a znamenal, že závody sa odvtedy stavali tam, kde je doprava, nie tam, kde je drevo.
Hnúšťa became part of Czechoslovakia in 1918. In 1923 the ironworks closed — the market had changed, the company's Hungarian half was now abroad, and the valley's furnaces were no longer worth running — and in the very same year Dr Blasberg founded a chemical factory here, the Slovenské lučobné závody. One trade ended and another began on the same ground inside twelve months. That is unusually lucky, and it is why Hnúšťa did not simply empty out the way many hammer-mill villages did.Roku 1918 sa Hnúšťa stala súčasťou Československa. Roku 1923 železiareň zanikla — trh sa zmenil, uhorská polovica koncernu bola zrazu v cudzine a pece v doline sa už neoplatilo prevádzkovať — a v tom istom roku tu doktor Blasberg založil chemickú továreň, Slovenské lučobné závody. Jedno remeslo sa skončilo a druhé sa na tej istej ploche začalo v priebehu dvanástich mesiacov. To je neobyčajné šťastie a práve preto sa Hnúšťa nevyľudnila tak ako mnohé hámorské dediny.
The First Vienna Award of 2 November 1938 gave southern Slovakia to Hungary, and with it Rimavská Sobota — Hnúšťa's county town and market — and the railway junction at Jesenské. Overnight the town's road and rail out of the valley ran into a foreign state. Hnúšťa spent the war in the Slovak State. The upper Rimava valley lay inside the territory held by the Slovak National Uprising in the autumn of 1944, and after the Uprising was crushed at the end of October the Vepor hills on both sides of the town were partisan ground until the front reached them in the winter.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila južné Slovensko k Maďarsku a s ním Rimavskú Sobotu — stoličné mesto a trh Hnúšte — aj železničný uzol v Jesenskom. Zo dňa na deň viedla cesta i železnica z doliny do cudzieho štátu. Vojnu prežila Hnúšťa v Slovenskom štáte. Horná Rimavská dolina ležala na jeseň 1944 na území, ktoré držalo Slovenské národné povstanie, a po jeho porážke koncom októbra boli Veporské vrchy po oboch stranách mesta partizánskym terénom, kým k nim v zime nedorazil front.
Under communism the chemical works was enlarged, magnesite was mined and burned in the side valleys, and blocks of flats went up for the workforce. In 1960 Hnúšťa and the neighbouring village of Likier — where the coke furnace had stood — were merged into a single place, for a time called Hnúšťa-Likier, and it was later raised to town status. This is the period that gave the town its present shape: strung out along the valley floor, industry by the river, housing behind it, and everything organised around shifts at one or two large plants.Za socializmu chemický závod rozšírili, v bočných dolinách sa ťažil a pálil magnezit a pre robotníkov vyrástli panelové domy. Roku 1960 zlúčili Hnúšťu so susedným Likierom — tam, kde kedysi stála koksová pec — do jedného sídla, ktoré sa istý čas volalo Hnúšťa-Likier a neskôr ho povýšili na mesto. Práve toto obdobie dalo mestu jeho dnešný tvar: natiahnuté po dne doliny, priemysel pri rieke, bývanie za ním a všetko usporiadané okolo zmien v jednom či dvoch veľkých závodoch.
Most of that industry shrank sharply after 1989 and did not come back. Smaller manufacturers work parts of the old industrial site today, alongside forestry and sawmilling, but none of them employs on the scale of the plants that stood here fifty years ago. Unemployment in this district is among the highest in Slovakia, the population has fallen steadily for a generation, and a large share of working-age people commute to Rimavská Sobota and Brezno or work abroad.Väčšina toho priemyslu sa po roku 1989 prudko zmenšila a už sa nevrátila. Na častiach starej priemyselnej plochy dnes pracujú menšie výrobné firmy, popri nich lesníctvo a píly, ani jedna z nich však nezamestnáva v rozsahu závodov, ktoré tu stáli pred päťdesiatimi rokmi. Nezamestnanosť v okrese patrí k najvyšším na Slovensku, počet obyvateľov už generáciu klesá a veľká časť ľudí v produktívnom veku dochádza do Rimavskej Soboty a Brezna alebo pracuje v zahraničí.
Hnúšťa in independent Slovakia is a working town rather than a monument town, and it does not pretend otherwise. What it has is position. Klenovec, a few kilometres west up its own valley, is a large Malohont village with a living tradition of folk music and costume and a cheese of its own: klenovecký syrec, a semi-hard raw-milk cheese made there since about 1850, protected under its own name across the European Union since 2015. South down the valley stand the Gothic village churches of Gemer — Rimavské Brezovo, Rimavská Baňa, Kraskovo — whose fourteenth- and fifteenth-century wall paintings survived largely because the villages were too poor to redecorate.Hnúšťa je v samostatnom Slovensku pracovné, nie pamiatkové mesto a netvári sa inak. Čo má, je poloha. Klenovec pár kilometrov na západ hore vlastnou dolinou je veľká malohontská obec so živou tradíciou ľudovej hudby a krojov a s vlastným syrom: klenovecký syrec je polotvrdý syr zo surového mlieka, ktorý sa tam vyrába približne od roku 1850 a od roku 2015 je v celej Európskej únii chránený pod svojím menom. Južne po doline stoja gotické dedinské kostolíky Gemera — Rimavské Brezovo, Rimavská Baňa, Kraskovo — ktorých nástenné maľby zo štrnásteho a pätnásteho storočia sa zachovali najmä preto, že obce boli príliš chudobné na prestavby.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.