A Town Built on a PlateauMesto postavené na plošine
Terasa is the answer to a question the city asked in the late 1950s: where do you put a population that is about to double? Košice was industrialising fast, and the flat ground on the terrace west of the historic centre — which is exactly what the name means — was the obvious place to build. What went up over the following decades was a planned district on the scale of a small city, laid out along the broad spine of Trieda SNP, complete with its own schools, clinics, sports grounds and, eventually, the city hall of Košice itself.Terasa je odpoveďou na otázku, ktorú si mesto položilo koncom päťdesiatych rokov: kam umiestniť obyvateľstvo, ktoré sa čoskoro zdvojnásobí? Košice sa rýchlo industrializovali a rovina na terase západne od historického centra — presne to totiž ten názov znamená — bola zjavným miestom na výstavbu. To, čo tu v nasledujúcich desaťročiach vyrástlo, bola plánovaná štvrť veľkosti menšieho mesta, rozvinutá pozdĺž širokej osi Triedy SNP, s vlastnými školami, poliklinikami, športoviskami a nakoniec aj s magistrátom mesta Košice.
What it did not have for a long time was a covered place to shop. The original plan gave each cluster of blocks its own parade of small units, and for thirty years that was enough. It stopped being enough in the 1990s, when retail changed shape everywhere in Central Europe and the big formats went to the arterial roads — which meant that a Terasa household without a car had to travel to shop properly, in a district built precisely so that everything would be within walking distance.Čo tu dlho chýbalo, bolo zastrešené miesto na nakupovanie. Pôvodný plán dal každej skupine blokov vlastný rad malých prevádzok a tridsať rokov to stačilo. Prestalo to stačiť v deväťdesiatych rokoch, keď maloobchod všade v strednej Európe zmenil tvar a veľké formáty odišli na prieťahy — čo znamenalo, že domácnosť na Terase bez auta musela za poriadnym nákupom cestovať, a to v štvrti postavenej práve preto, aby bolo všetko na dosah pešo.
Galéria opened on 9 September 2004 and closed that gap. It was extended in 2009 with a substantial new wing, and refitted again toward the end of the 2010s — the most talked-about detail of that refurbishment being a single escalator run long enough to be claimed as the longest in the city. None of that makes it a landmark. What it makes it is the thing a district of this size ought to have had from the start: somewhere to do the week's shopping without leaving the plateau.Galéria otvorila 9. septembra 2004 a túto medzeru zaplnila. V roku 2009 ju rozšírili o výrazné nové krídlo a ku koncu druhého desaťročia prešla ďalšou obnovou — najviac diskutovaným detailom bol jeden eskalátorový beh dosť dlhý na to, aby si nárokoval prvenstvo v meste. Nič z toho z nej nerobí pamiatku. Robí z nej to, čo štvrť tejto veľkosti mala mať od začiatku: miesto, kde sa dá vybaviť týždenný nákup bez toho, aby sa opúšťala plošina.
