Vyšný Kubín is one long street of farms with small noble manor houses set among them, under two bare limestone crags called Ostrá and Tupá. Orava was a land of lesser gentry rather than of great magnates, which is why a village this size ended up with several noble houses instead of one lord and his tenants. Out of that street came two of the biggest names in Slovak literature: Pavol Országh Hviezdoslav, born here in 1849, and the novelist Margita Figuli, born here in 1909.Vyšný Kubín je jedna dlhá ulica gazdovských domov, medzi ktorými stoja malé zemianske kúrie, a nad ňou dve holé vápencové bralá — Ostrá a Tupá. Orava nebola krajinou magnátov, ale drobných zemanov, a práve preto má obec tejto veľkosti niekoľko panských domov namiesto jedného zemepána a jeho poddaných. Z tejto ulice vyšli dve z najväčších mien slovenskej literatúry: Pavol Országh Hviezdoslav, narodený tu roku 1849, a prozaička Margita Figuli, narodená tu roku 1909.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Orava Castle, the rock that ruled this whole valley, is first mentioned in writing in 1267, when King Béla IV took it over. Vyšný Kubín follows in 1325, written down as Superior Kolbin — Upper Kubín, to distinguish it from the Lower Kubín a few kilometres down the road that grew into the district town. That first mention is a fact about a document, not about when people arrived; the terraces above the Orava river had been worked long before any clerk wrote them down. What the document does prove is that by the fourteenth century this was a settled, taxable, named place inside the Kingdom of Hungary.Oravský hrad, bralo, ktoré ovládalo celé toto údolie, sa prvýkrát písomne spomína roku 1267, keď ho prevzal kráľ Belo IV. Vyšný Kubín nasleduje roku 1325 v podobe Superior Kolbin — Horný Kubín, aby sa odlíšil od Dolného Kubína o pár kilometrov nižšie, z ktorého vyrástlo okresné mesto. Prvá zmienka je údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú; terasy nad Oravou obrábali dávno predtým, než ich niekto zapísal. Listina však dokazuje, že v 14. storočí to už bola usadená, zdaňovaná a pomenovaná obec v Uhorskom kráľovstve.
In 1556 František Thurzo leased Orava Castle and its estate for 18,338 gold pieces, and in 1606 his son Juraj Thurzo — later palatine, the highest officer in the kingdom after the king — obtained it as permanent, hereditary property. Juraj had seven daughters and no surviving male heir, and in 1626 those daughters met at Lietava Castle and founded the Oravský komposesorát: a shareholding company of heirs that owned and ran the Orava estate together. It was an unusual arrangement and it lasted for three centuries. Around this great shared estate the small gentry families of villages like Vyšný Kubín kept their own patches of land — enough to be noble, not nearly enough to be rich.Roku 1556 získal František Turzo Oravský hrad aj s panstvom do dlhodobého nájmu za 18 338 zlatých a roku 1606 ho jeho syn Juraj Turzo — neskorší palatín, teda najvyšší úradník kráľovstva hneď po kráľovi — dostal do trvalého a dedičného vlastníctva. Juraj mal sedem dcér a nijakého mužského dediča, a tak sa roku 1626 tieto dcéry zišli na Lietavskom hrade a založili Oravský komposesorát: spoločenstvo dedičov, ktoré oravské panstvo vlastnilo a spravovalo spoločne. Bolo to nezvyčajné riešenie a vydržalo tri storočia. Okolo tohto veľkého spoločného panstva si drobné zemianske rody z dedín ako Vyšný Kubín držali vlastné kúsky pôdy — dosť na to, aby boli šľachtou, ani zďaleka nie na to, aby boli bohaté.
The older of the two manor houses on the village street — the lower one, the house visitors are shown as the Kubínyi manor — is a Renaissance building of the seventeenth century, and one source dates it to just after 1653. It is a modest thing beside a magnate's palace: two storeys, vaulted rooms on the ground floor, standing among the farms rather than in a park. The century it was built in was not a calm one. In 1672 rebels led by Gašpar Pika briefly seized Orava Castle itself in a rising of peasants and discontented nobles against the Habsburgs; the revolt was crushed and the punishment was severe, though it is told in several different versions.Staršia z dvoch kúrií na dedinskej ulici — tá dolná, ktorú návštevníkom ukazujú ako Kubínyiovský kaštieľ — je renesančná stavba zo 17. storočia a jeden zo zdrojov ju kladie tesne po rok 1653. Vedľa magnátskeho paláca je to skromný dom: dve podlažia, klenuté prízemie, a stojí medzi gazdovstvami, nie v parku. Storočie, v ktorom vznikol, však pokojné nebolo. Roku 1672 obsadili povstalci vedení Gašparom Pikom nakrátko samotný Oravský hrad — bolo to povstanie sedliakov a nespokojných zemanov proti Habsburgovcom. Potlačili ho a trest bol tvrdý, hoci sa rozpráva vo viacerých verziách.
The second manor house, the upper one, went up in the second half of the eighteenth century — the calm, building century, when the wars of the risings were over and the gentry spent their money on comfort instead of walls. In 1778 the village had 455 inhabitants, most of them farming the terraces and grazing the slopes under the crags. Up the valley the story was going the other way: in 1800 a spark from a chimney set Orava Castle alight, and the seat of the whole estate burned. A village of this size with two noble houses tells you what Orava was — a place of many small lords, none of them grand.Druhá kúria, tá horná, vyrástla v druhej polovici 18. storočia — v pokojnom, stavebnom storočí, keď sa vojny povstaní skončili a zemania míňali peniaze na pohodlie namiesto na múry. Roku 1778 mala obec 455 obyvateľov, väčšina obrábala terasy nad riekou a pásla na svahoch pod bralami. Vyššie v údolí sa dialo niečo opačné: roku 1800 podpálila iskra z komína Oravský hrad a sídlo celého panstva zhorelo. Obec tejto veľkosti s dvoma panskými domami hovorí presne to, čím Orava bola — krajinou mnohých malých pánov, z ktorých ani jeden nebol veľký.
In 1828 Vyšný Kubín had 78 houses and 535 people. Twenty years later the revolution of 1848 abolished serfdom across the Kingdom of Hungary — the legal obligation of a peasant to work his lord's land — which turned tenants into smallholders and left the lesser gentry with land they now had to pay someone to farm. In one of the village's noble families, on 2 February 1849, a son was born and named Pavol Országh. The world he grew up in was a poor, crowded, half-ruined gentry Orava, and it is the world his greatest poems are set in.Roku 1828 mal Vyšný Kubín 78 domov a 535 obyvateľov. O dvadsať rokov neskôr zrušila revolúcia roku 1848 v celom Uhorsku poddanstvo — povinnosť sedliaka pracovať na pánskej pôde —, takže z poddaných sa stali drobní gazdovia a zemanom zostala pôda, ktorú museli dať niekomu obrábať za mzdu. V jednej zo zemianskych rodín obce sa 2. februára 1849 narodil syn, ktorému dali meno Pavol Országh. Vyrastal v chudobnej, pretlačenej a napoly schudobnenej zemianskej Orave — a práve tento svet je prostredím jeho najlepších básní.
After 1867 the Kingdom of Hungary ran its own half of the Austro-Hungarian monarchy, and its schools ran in Hungarian. Pavol Országh went to the gymnasium at Miskolc from 1862 to 1865, then to the Lutheran lyceum at Kežmarok until 1870, then to the law academy at Prešov from 1870 to 1872. His first poems were written in Hungarian and German, because those were the languages an educated boy was given. Then he chose to write in Slovak instead — a decision that cost him readers, prizes and a career, and is the reason his name is on schools today.Po roku 1867 spravovalo Uhorsko vlastnú polovicu rakúsko-uhorskej monarchie a jeho školy fungovali po maďarsky. Pavol Országh chodil v rokoch 1862 – 1865 na gymnázium do Miškovca, potom do roku 1870 na evanjelické lýceum do Kežmarku a v rokoch 1870 – 1872 na právnickú akadémiu do Prešova. Prvé básne písal po maďarsky a po nemecky, lebo to boli jazyky, ktoré vzdelanému chlapcovi dali. Potom sa rozhodol písať po slovensky — rozhodnutie, ktoré ho stálo čitateľov, ceny aj kariéru, a práve preto je dnes jeho meno na školách.
In 1875 the Hungarian government closed Matica slovenská, the Slovak cultural institution founded at Martin in 1863, and confiscated its property; the Slovak grammar schools had already been shut. Two years later, in 1877, Országh signed a poem for the dead Slovak leader Viliam Pauliny-Tóth with a new name — Hviezdoslav, roughly "star-praiser" — and kept it for the rest of his life. He earned his living as a lawyer and then a judge in Dolný Kubín, a few kilometres down the road, and wrote in the evenings. Hájnikova žena (The Gamekeeper's Wife, 1884–86) and Ežo Vlkolinský (1890) are set in exactly this landscape: the forests, the crags and the shabby gentry villages of Orava.Roku 1875 uhorská vláda zatvorila Maticu slovenskú, slovenskú kultúrnu ustanovizeň založenú roku 1863 v Martine, a zhabala jej majetok; slovenské gymnáziá boli zrušené už predtým. O dva roky, roku 1877, podpísal Országh báseň na smrť slovenského vodcu Viliama Pauliny-Tótha novým menom — Hviezdoslav — a zostal pri ňom do konca života. Na chlieb si zarábal ako advokát a potom sudca v Dolnom Kubíne o pár kilometrov nižšie a písal po večeroch. Hájnikova žena (1884 – 1886) aj Ežo Vlkolinský (1890) sa odohrávajú presne v tejto krajine: v lesoch, pod bralami a v schudobnených zemianskych dedinách Oravy.
When the First World War broke out in 1914, Hviezdoslav was sixty-five and Slovak conscripts were being sent to the Serbian and Russian fronts in Austro-Hungarian uniform. He answered with Krvavé sonety — the Bloody Sonnets — a cycle of poems that attacks the war itself and the idea that a Christian Europe could do this to itself. They could not be printed in wartime Hungary and only appeared after the war was over. It is one of the strongest anti-war works in Slovak, and it was written by a village lawyer's son from Orava.Keď roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, mal Hviezdoslav šesťdesiatpäť rokov a slovenskí odvedenci odchádzali v rakúsko-uhorských uniformách na srbský a ruský front. Odpovedal Krvavými sonetmi — cyklom básní, ktorý útočí na samotnú vojnu aj na predstavu, že kresťanská Európa si toto môže robiť. V Uhorsku počas vojny vyjsť nemohli a vyšli až po jej skončení. Je to jedno z najsilnejších protivojnových diel v slovenčine — a napísal ho syn zemianskej rodiny z Oravy.
Czechoslovakia was declared in 1918 and Hviezdoslav, by then the most respected living Slovak writer, sat in its Revolutionary National Assembly — the first parliament, appointed rather than elected, that gave the new state its laws. In 1919 Matica slovenská was reopened after forty-four years and he was made its honorary chairman. He died on 8 November 1921 at Dolný Kubín and is buried there. Twelve years earlier, in 1909, another writer had been born in the same village street: Margita Figuli.Roku 1918 vzniklo Československo a Hviezdoslav, vtedy najuznávanejší žijúci slovenský spisovateľ, zasadol v jeho Revolučnom Národnom zhromaždení — v prvom, ešte nevolenom parlamente, ktorý dal novému štátu zákony. Roku 1919 bola po štyridsiatich štyroch rokoch znovu otvorená Matica slovenská a Hviezdoslav sa stal jej čestným predsedom. Zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne a je tam pochovaný. Dvanásť rokov predtým, roku 1909, sa na tej istej dedinskej ulici narodila ďalšia spisovateľka — Margita Figuli.
On 14 March 1939 Slovakia was declared an independent state under German protection, and it followed Germany into the war. The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and was beaten back into the mountains at the end of October; fighting went on in Slovakia until the spring of 1945. In 1940, in the middle of all this, Margita Figuli published Tri gaštanové kone (Three Chestnut Horses), a novel whose whole argument is that a person is not for sale — which in 1940 was not a neutral thing to say.14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný Slovenský štát pod nemeckou ochranou a vstúpil po boku Nemecka do vojny. Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a koncom októbra ho zatlačili do hôr; boje na Slovensku pokračovali až do jari 1945. Roku 1940, uprostred toho všetkého, vydala Margita Figuli román Tri gaštanové kone, ktorého celé posolstvo je, že človek nie je na predaj — a to v roku 1940 nebola neutrálna veta.
Under the communist state the land here went into a collective farm and the village became a place people commuted out of, to the factories of Dolný Kubín and Ružomberok. Hviezdoslav, meanwhile, was turned into an institution: his birthplace was kept as a literary memorial, the Orava Museum in Dolný Kubín took his name, and the national recitation competition Hviezdoslavov Kubín sent schoolchildren from the whole country to Orava to say his verse out loud. Being made compulsory is a strange fate for a poet who chose his language against the pressure of his own schooling. The two manor houses on the street lost their owners and were put to state uses.Za komunistického štátu skončila miestna pôda v družstve a z obce sa stalo miesto, odkiaľ sa dochádza — do závodov v Dolnom Kubíne a v Ružomberku. Z Hviezdoslava sa medzitým stala inštitúcia: jeho rodný dom zachovali ako literárny pamätník, Oravské múzeum v Dolnom Kubíne dostalo jeho meno a celoslovenská recitačná súťaž Hviezdoslavov Kubín vozila na Oravu školákov z celej krajiny, aby jeho verše hovorili nahlas. Byť povinným čítaním je zvláštny osud pre básnika, ktorý si svoj jazyk vybral proti tlaku vlastnej školy. Obe kúrie na ulici prišli o majiteľov a dostali štátne využitie.
Today Vyšný Kubín is a small inhabited village inside the commuting orbit of Dolný Kubín, not a heritage reserve. Two buildings have opening hours — the poet's memorial house and the manor with its historic rooms and park — and each keeps its own, largely seasonal, so it is worth checking before travelling. Everything else along the street is somebody's house and yard. The third thing here is always open: a marked path climbs onto Ostrá and Tupá in well under an hour and hands you the whole Orava basin at once, which is more or less the view Hviezdoslav was describing.Dnes je Vyšný Kubín malá žijúca obec v dochádzkovom okruhu Dolného Kubína, nie pamiatková rezervácia. Otváracie hodiny majú dve budovy — pamätný dom básnika a kúria s historickými interiérmi a parkom —, každá vlastné a väčšinou sezónne, takže sa oplatí overiť si ich vopred. Všetko ostatné na ulici je niečí dom a niečí dvor. Tretia vec je otvorená vždy: značkovaný chodník vystúpi na Ostrú a Tupú za necelú hodinu a naraz vám dá celú Oravskú kotlinu — teda zhruba ten výhľad, ktorý opisoval Hviezdoslav.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.