After the war the work was down in the valley and the young people followed it, so the village emptied slowly. In the 1950s there was a plan to move Vlkolínec down the hill altogether; it was never carried out, and that non-decision is one of the luckiest things that ever happened to Slovak architecture. On 26 January 1977 the government of the Slovak Socialist Republic declared the whole village a reserve of folk architecture. One farmhouse of 1886 was later opened as a period interior — the black kitchen, stove, chamber and byre in a single range, as they were actually used.Po vojne bola práca dole v údolí a mladí išli za ňou, takže sa obec pomaly vyprázdňovala. V päťdesiatych rokoch vznikol plán presťahovať Vlkolínec celý dolu pod kopec; nikdy sa neuskutočnil a toto nerozhodnutie patrí k najšťastnejším veciam, aké slovenskú architektúru stretli. 26. januára 1977 vyhlásila vláda Slovenskej socialistickej republiky celú obec za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Jeden gazdovský dom z roku 1886 neskôr sprístupnili ako dobový interiér — čierna kuchyňa, pec, komora a maštaľ v jednom trakte tak, ako sa naozaj používali.
