Culture in Dubnica nad VáhomKultúra v Dubnici nad Váhom

The year in Dubnica nad VáhomRok v Dubnici nad Váhom

Fairs were the first thing this town wanted and the last thing it got. When Ilava was wrecked in the fighting of 1432, the annual fairs it had held for generations were transferred here; Ilava complained to the king, and in 1435 Sigismund ordered them sent back. Dubnica waited another two hundred years for a fair right of its own, granted in 1639 and later renewed by Count Jozef Ilešházi. The market in that form is long gone, but the habit of gathering in the middle of the town on a set weekend has outlived every landlord who licensed it.Jarmoky boli prvé, čo toto mesto chcelo, a posledné, čo dostalo. Keď Ilavu v bojoch roku 1432 zničili, výročné jarmoky, ktoré po generácie držala, preniesli sem; Ilava sa sťažovala kráľovi a Žigmund v roku 1435 prikázal vrátiť ich späť. Na vlastné jarmočné právo čakala Dubnica ďalších dvesto rokov — dostala ho v roku 1639 a gróf Jozef Ilešházi ho neskôr obnovil. Trh v tej podobe dávno zanikol, no zvyk zísť sa cez určený víkend v strede mesta prežil každého zemepána, ktorý ho kedysi povolil.

The other old fixture in the year was a pilgrimage. The Illésházys brought a statue of the Virgin down from Trenčín Castle when they moved into the valley, and it began to draw people: the first cure credited to it was recorded in 1742, and by 1770 a Calvary had been built on the hillside behind the town for the crowds that came. For what is on now — events on the square and in the park, the museum's opening days, concerts and markets — use the town's own listings. Programmes and premises change faster than a page like this does.Druhou starou stálicou roka bola púť. Ilešháziovci priniesli pri sťahovaní do doliny z Trenčianskeho hradu sochu Panny Márie a tá začala priťahovať ľudí: prvé uzdravenie, ktoré jej pripísali, je zaznamenané v roku 1742 a do roku 1770 postavili pre zástupy na svahu za mestom kalváriu. Čo je na programe dnes — podujatia na námestí a v parku, otváracie dni múzea, koncerty a trhy — nájdete v mestských zoznamoch podujatí. Programy a priestory sa menia rýchlejšie než takáto stránka.

Where culture livesKde žije kultúra

The town museum has occupied the restored part of the manor house since 2010, which makes the building both the exhibit and the exhibitor. The rest needs saying plainly: this is one of the largest noble residences in the Váh valley, it has been in poor repair for decades, restoration proceeds in stages, and how much of it you can actually get into changes from year to year. Ask locally before you plan a day around it.Mestské múzeum sídli od roku 2010 v obnovenej časti kaštieľa, takže budova je zároveň exponátom aj vystavovateľom. O zvyšku treba hovoriť otvorene: je to jedno z najväčších šľachtických sídel v Považí, desaťročia je v zlom stave, obnova prebieha po etapách a to, koľko sa z neho dá skutočne prejsť, sa mení rok čo rok. Pred výletom sa radšej informujte priamo v meste.

The park around it is the town's other public room — large, mature, and holding the stone grotto with its wooden lookout tower. Beyond those two, Dubnica keeps what a town of its size keeps: a cultural centre with a hall and a programme, a library, a school of art for children, amateur choirs and folk groups. We name none of them individually here, because that is exactly the sort of detail that goes out of date between one visit and the next.Park okolo neho je druhou verejnou izbou mesta — veľký, vzrastlý, s kamennou grotou a dreveným vyhliadkovým altánom. Okrem týchto dvoch má Dubnica to, čo mesto jej veľkosti mávať: kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnicu, základnú umeleckú školu, ochotnícke spevácke zbory a folklórne skupiny. Menovite ich tu neuvádzame, lebo práve takéto údaje zastarajú medzi jednou a druhou návštevou.

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

The oldest thing in the town is the church of St James, first mentioned in a sale charter of 1276 and rebuilt many times since. The largest is the manor. Gašpar Ilešházi built it between 1637 and 1642 on the site of an older Gothic residence: four wings around an arcaded courtyard, with corner bastions, loopholes and a moat that were insurance rather than preparation for a siege. Kuruc soldiers badly damaged it in 1708, during Rákóczi's uprising — worth saying plainly, because half the ruins in this country are locally blamed on the Turks and were in fact wrecked in the wars against Vienna.Najstaršou vecou v meste je kostol svätého Jakuba, prvý raz spomenutý v kúpnej listine z roku 1276 a odvtedy mnohokrát prestavaný. Najväčšou je kaštieľ. Gašpar Ilešházi ho postavil v rokoch 1637 až 1642 na mieste staršieho gotického sídla: štyri krídla okolo arkádového nádvoria, s nárožnými baštami, strieľňami a vodnou priekopou, ktoré boli skôr poistkou než prípravou na obliehanie. V roku 1708, počas Rákócziho povstania, ho ťažko poškodili kuruci — a to treba povedať otvorene, lebo polovicu ruín v tejto krajine pripisuje miestna pamäť Turkom, hoci ich v skutočnosti zničili vojny proti Viedni.

The Baroque rebuilding of 1719 to 1730 gave the manor the shape it has now. One vanished piece is worth a mention for what it says about the household: in 1733 the estate put up an orangery with underfloor heating and a roof that rolled away on wheels in summer, one of the best known in the monarchy. The last Illésházy sold the whole estate in 1835 to a Viennese banker, and the house was never a family home again.Barokovú podobu, akú má dnes, dostal kaštieľ pri prestavbe v rokoch 1719 až 1730. Za zmienku stojí aj jedna zaniknutá stavba, lebo veľa hovorí o tunajšej domácnosti: v roku 1733 dalo panstvo postaviť oranžériu s podlahovým kúrením a strechou, ktorá sa v lete odsúvala na kolieskach — jednu z najznámejších v monarchii. Posledný Ilešházi predal celé panstvo v roku 1835 viedenskému bankárovi a dom už nikdy nebol rodinným sídlom.

Everything else in the built town is twentieth-century and does not pretend otherwise: the housing along the river put up for the works, and Nová Dubnica two kilometres east, laid out from 1951 as a town of its own because there was nowhere left here to put the workers. A place whose two largest buildings are a seventeenth-century manor and an engineering plant is not confused about its history. It has two of them.Všetko ostatné v zastavanom meste je z dvadsiateho storočia a netvári sa inak: bytovky pri rieke postavené pre závod a Nová Dubnica dva kilometre na východ, zakladaná od roku 1951 ako samostatné mesto, lebo tu už nebolo kam robotníkov umiestniť. Mesto, ktorého dvoma najväčšími stavbami sú kaštieľ zo 17. storočia a strojárska fabrika, nemá v dejinách zmätok. Má ich jednoducho dvoje.

A defence of the Slovaks, written in the parish houseObrana Slovákov, napísaná na fare

In 1728 Ján Baltazár Magin, the parish priest of Dubnica, published a Latin book usually called simply the Apológia: a defence of Trenčín county and of the Slovaks, written against a Trnava law professor who had called them a conquered people with no claim to the rights they held. Magin answered that they had been here first. It is one of the earliest works of Slovak national writing, his patron was the Illésházy lord of the manor across the road, and he died in Dubnica in 1735.V roku 1728 vydal dubnický farár Ján Baltazár Magin latinskú knihu, ktorej sa zvyčajne hovorí jednoducho Apológia: obranu Trenčianskej stolice a Slovákov, napísanú proti trnavskému profesorovi práva, ktorý ich označil za podmanený národ bez nároku na práva, aké mali. Magin odpovedal, že tu boli prví. Je to jedno z najstarších diel slovenského národného písomníctva, jeho mecénom bol Ilešházi z kaštieľa oproti a zomrel v Dubnici v roku 1735.

A hundred years later the same house was still at it. Andrej Mésároš, František Xaver Hábel and Michal Rešetka all served in this parish, in the generation of Catholic priests who were quietly turning a spoken language into a written one. Rešetka spent his life collecting Slovak books and manuscripts at a time when very few were being printed, and a good deal of older Slovak writing survives because he gathered it up. The factory is what Dubnica is known for. The parish house is what is worth knowing.O sto rokov neskôr sa v tom istom dome robilo to isté. Andrej Mésároš, František Xaver Hábel aj Michal Rešetka pôsobili na tejto fare v generácii katolíckych kňazov, ktorá potichu menila hovorený jazyk na písaný. Rešetka prežil život zbieraním slovenských kníh a rukopisov v čase, keď ich vychádzalo veľmi málo, a nemalá časť staršieho slovenského písomníctva sa zachovala len preto, že ich pozbieral. Fabrikou je Dubnica známa. Farou je zaujímavá.