Culture in Dobšiná

The ice floor and frozen columns of the Dobšiná Ice Cave, lit by electric light since 1887.Ľadová podlaha a zamrznuté stĺpy Dobšinskej ľadovej jaskyne, elektricky osvetlenej už od roku 1887.

The year in DobšináRok v Dobšinej

The year here has a hard edge in it. The Dobšiná Ice Cave opens for the summer half only — roughly from the middle of May to the end of September — and is shut for the rest, because the ice has to be left to rebuild through the winter. Tours are guided and timed, the air inside stays close to freezing whatever the weather outside, and the dates and times are worth confirming before you build a day around them. Take a coat.Rok tu má v sebe ostrý zlom. Dobšinská ľadová jaskyňa je otvorená len v letnom polroku — zhruba od polovice mája do konca septembra — a zvyšok roka zatvorená, lebo ľad sa musí cez zimu obnoviť. Prehliadky sú sprevádzané a majú pevné časy, vzduch vnútri je bez ohľadu na počasie takmer na bode mrazu a termíny sa oplatí overiť skôr, než okolo nich človek postaví celý deň. Kabát so sebou.

Everything the town does for visitors follows that curve: busy from late spring to early autumn, very quiet the rest of the year. What fills the quiet half is the forest — walking on the ridges of the Volovské vrchy, cross-country skiing when the snow comes, and the gorges of the Slovak Paradise over the pass to the north.Všetko, čo mesto pre návštevníkov robí, kopíruje túto krivku: rušno od neskorej jari do skorej jesene, veľmi ticho po zvyšok roka. Tichú polovicu vypĺňa les — chôdza po hrebeňoch Volovských vrchov, bežky, keď napadne sneh, a tiesňavy Slovenského raja za sedlom na severe.

The old calendar was set by fairs. Sigismund of Luxembourg granted the town the right to hold them in 1417, and in 1756 Maria Theresa confirmed four a year: four fixed dates when merchants came a long way and a town too high to grow its own grain could sell metal and buy food. The modern calendar is the ordinary one of a small town — church feasts, a town day, whatever the cultural centre programmes — and we name none of it, because it is set year by year.Starý kalendár určovali jarmoky. Žigmund Luxemburský udelil mestu právo konať ich v roku 1417 a Mária Terézia v roku 1756 potvrdila štyri ročne: štyri pevné dátumy, keď prichádzali kupci zďaleka a mesto ležiace privysoko na vlastné obilie mohlo predať kov a kúpiť potraviny. Dnešný kalendár je obyčajný kalendár malého mesta — hody, dni mesta, čo pripraví kultúrne stredisko — a nemenujeme z neho nič, lebo sa zostavuje rok po roku.

Where culture livesKde žije kultúra

One correction belongs at the top of any page about culture in this town: Pavol Dobšinský, the collector who gathered the Slovak folk tales that every child here grows up on, was not from Dobšiná. He was born at Slavošovce, one valley to the west. The two are confused constantly, and the confusion is understandable, but the tales belong to the next valley.Na začiatok každej stránky o kultúre v tomto meste patrí jedna oprava: Pavol Dobšinský, zberateľ, ktorý zozbieral slovenské ľudové rozprávky, na ktorých tu vyrastá každé dieťa, z Dobšinej nebol. Narodil sa v Slavošovciach, o jednu dolinu na západ. Zamieňajú sa neprestajne, je to pochopiteľné, ale rozprávky patria vedľajšej doline.

The institution that actually receives visitors is the cave, which has been run as a show cave since the year after its discovery and was visited by school parties from the whole country through the state decades. In the town itself the everyday institutions are those of a small municipality, and we describe them as a category rather than name them, because premises and programmes change faster than a page like this does: a cultural centre with a hall, a library, amateur groups and a school of art for children.Inštitúciou, ktorá naozaj prijíma návštevníkov, je jaskyňa; sprístupnená bola už rok po objave a počas socializmu do nej chodili školské výpravy z celej krajiny. V samotnom meste sú každodenné inštitúcie tie, aké má malá obec, a radšej ich opíšeme ako kategóriu, než by sme ich menovali, lebo priestory a programy sa menia rýchlejšie ako takáto stránka: kultúrne stredisko so sálou, knižnica, ochotnícke súbory a základná umelecká škola.

Education has a longer history here than the present suggests. In 1892, at the end of the boom, a state boys' school opened in Dobšiná that was counted among the best-equipped in the kingdom. That is what a mining town does with money when it has some: it builds schools as though the ore will keep coming.Školstvo tu má dlhšiu históriu, než by dnešok naznačoval. V roku 1892, na konci konjunktúry, otvorili v Dobšinej štátnu chlapčenskú školu, ktorú rátali medzi najlepšie vybavené v celom kráľovstve. Takto naloží banské mesto s peniazmi, keď ich má: stavia školy, akoby ruda mala prichádzať navždy.

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

Dobšiná stands on firm historical ground from 1326, when an agreement authorised the Bebek family, lords of Gemer, to settle German miners here on Krupina law — their own judge, their own court and a fixed rent instead of a serf's open-ended obligations. Nobody moves into a cold valley at this height to farm. The street plan still shows the long burgher plots that bargain produced, and the medieval parish church has been Lutheran since the Reformation.Dobšiná stojí na pevnej historickej pôde od roku 1326, keď dohoda oprávnila Bebekovcov, pánov Gemera, usadiť tu nemeckých baníkov na krupinskom práve — s vlastným richtárom, vlastným súdom a pevnou daňou namiesto neurčitých povinností poddaného. Do studenej doliny v takejto výške sa nikto nesťahuje kvôli poľnohospodárstvu. Uličná sieť dodnes ukazuje dlhé meštianske parcely, ktoré z tej dohody vzišli, a stredoveký farský kostol je od reformácie evanjelický.

The richest years show in the fabric. Cobalt and nickel — metals rare in this kingdom and worth real money in Europe — made the 1860s and 1870s the high point of Dobšiná mining, and a neo-Renaissance town hall was finished in 1870. The public buildings of a boom are always the easiest part of it to read afterwards.Najbohatšie roky vidno na zástavbe. Kobalt a nikel — kovy v tomto kráľovstve zriedkavé a v Európe naozaj cenné — urobili zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia vrchol dobšinského baníctva a v roku 1870 dokončili novorenesančnú radnicu. Verejné budovy sa z konjunktúry čítajú vždy najľahšie.

In the park beside the square stands a monument to the men of the town killed in the First World War, unveiled in 1934. The gap is worth noticing: a memorial goes up when a community has both the money and the distance to build one, and in a mining town in the 1930s neither came quickly. The men named on it went to war as subjects of Austria-Hungary and were commemorated as citizens of Czechoslovakia — the state had changed underneath them.V parku pri námestí stojí pomník mužom mesta padlým v prvej svetovej vojne, odhalený v roku 1934. Ten odstup stojí za povšimnutie: pomník vzniká vtedy, keď má obec peniaze aj odstup, a v banskom meste tridsiatych rokov neprišlo ani jedno rýchlo. Muži na ňom uvedení odišli do vojny ako poddaní Rakúsko-Uhorska a spomínalo sa na nich ako na občanov Československa — štát sa im spod nôh vymenil.

Ice, and the electric lightĽad a elektrické svetlo

On 15 June 1870 the royal mining engineer Eugen Ruffínyi, with Gustáv Lang and Andrej Mega, climbed down an ice-filled shaft in the hills north of the town and reached the chambers below. What they found is a cave shaped to trap cold air and keep it: a floor of ice more than twenty metres thick, with frozen columns and falls along the walls. It was open to visitors within a year, in 1871.Pätnásteho júna 1870 zostúpil kráľovský banský inžinier Eugen Ruffínyi s Gustávom Langom a Andrejom Megom zaľadnenou priepasťou v kopcoch severne od mesta do priestorov pod ňou. Našli jaskyňu tvarovanú tak, aby zachytávala studený vzduch a udržala ho: dno z ľadu hrubého vyše dvadsať metrov, s ľadovými stĺpmi a zamrznutými vodopádmi po stenách. Do roka, v roku 1871, ju sprístupnili návštevníkom.

In 1887 it became the first cave in Europe lit by electricity, which is remarkable given how new electric light itself was, and from 1893 people skated on the ice floor in summer — which tells you exactly how the nineteenth century thought about a natural wonder. In November 2000 it was added to the World Heritage listing of the Caves of Aggtelek Karst and Slovak Karst, inscribed in 1995 and shared between Slovakia and Hungary.V roku 1887 sa stala prvou jaskyňou v Európe osvetlenou elektrinou, čo je pozoruhodné, ak si uvedomíme, aké nové bolo vtedy samo elektrické svetlo, a od roku 1893 sa na ľadovej ploche v lete korčuľovalo — čo presne vystihuje, ako sa devätnáste storočie pozeralo na prírodný zázrak. V novembri 2000 ju pripojili k zápisu Jaskýň Aggtelekského a Slovenského krasu do svetového dedičstva, zapísanému roku 1995 a spoločnému pre Slovensko a Maďarsko.

One practical thing, and it surprises people: the cave is not in the town. It lies some twenty kilometres away, over the pass and closer to Stratená and the Hnilec valley, and it is easier to reach by rail than Dobšiná itself — the slow single-track line from Margecany to Červená Skala has a station named after it, a walk below the entrance. The town gave the cave its name and keeps rather little of the traffic.Ešte jedna praktická vec, ktorá ľudí prekvapuje: jaskyňa nie je v meste. Leží asi dvadsať kilometrov ďaleko, za sedlom a bližšie k Stratenej a Hnileckej doline, a vlakom sa k nej dostanete ľahšie než do samotnej Dobšinej — pomalá jednokoľajka z Margecian do Červenej Skaly má zastávku pomenovanú po nej, kúsok chôdze pod vchodom. Mesto dalo jaskyni meno a z návštevnosti mu zostáva pomerne málo.

Culture in DobšináKultúra v Dobšinej

The year in DobšináRok v Dobšinej

Where culture livesKde žije kultúra

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

Ice, and the electric lightĽad a elektrické svetlo

Featured VideosVybrané videá