Očová is far older than Detva above it, and it gave the Kingdom of Hungary the man who described it. Matej Bel, born here in 1684, spent his life writing down what every county of that kingdom actually looked like. The village's other export is the fujara, the shepherd's flute nearly as tall as the person playing it, which is still carved here and not only played.Očová je oveľa staršia ako Detva nad ňou a dala Uhorsku muža, ktorý ho opísal. Matej Bel, narodený tu v roku 1684, strávil život zapisovaním toho, ako tá krajina stolicu po stolici naozaj vyzerala. Druhým vývozným artiklom obce je fujara, pastierska píšťala takmer taká vysoká ako človek, ktorý na nej hrá — a v Očovej sa dodnes nielen hrá, ale aj vyrezáva.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The land Očová stands on was inhabited in the Bronze Age, roughly eighteen hundred years before Christ. That is nearly all that can be said with confidence, because nothing written survives from anywhere near that far back — and the village's own Slovak account admits plainly that its oldest history has never been satisfactorily explained. What the archaeology does establish is that the flat ground where the Slatina comes out of the hills was worth living on very early, which is not surprising: water, meadow and forest all meet here.Zem, na ktorej Očová stojí, bola osídlená už v dobe bronzovej, zhruba osemnásťsto rokov pred naším letopočtom. Viac sa s istotou povedať nedá, lebo z takej hĺbky času sa nezachovalo nič písané — a slovenský opis obce sám priznáva, že najstaršie dejiny Očovej dodnes nie sú uspokojivo objasnené. Archeológia potvrdzuje aspoň to, že rovina, kde Slatina vychádza z kopcov, sa oplatila obývať veľmi zavčasu. Nie je to prekvapujúce: stretáva sa tu voda, lúka aj les.
Očová first appears in a document in 1263 — the same year in which the neighbouring village of Zvolenská Slatina is also first named. Two things are worth getting straight about a date like this. First, it is a fact about a piece of parchment, not about when people arrived: local historians are clear that Očová is considerably older than its oldest written mention. Second, 1263 is twenty-two years after the Mongol invasion of 1241, and that is not a coincidence. The invasion was followed by decades in which the king granted, confirmed and recorded land and built stone castles — exactly the sort of activity that puts a village's name onto paper for the first time.Očová sa prvý raz objavuje v listine z roku 1263 — v tom istom roku, v akom sa prvý raz spomína aj susedná Zvolenská Slatina. Pri takomto dátume treba mať jasno v dvoch veciach. Po prvé, je to údaj o kuse pergamenu, nie o tom, kedy sem ľudia prišli: historici sa zhodujú, že Očová je podstatne staršia ako jej najstaršia písomná zmienka. Po druhé, rok 1263 je dvadsaťdva rokov po vpáde Mongolov v roku 1241, a to nie je náhoda. Po vpáde nasledovali desaťročia, v ktorých kráľ udeľoval, potvrdzoval a zapisoval majetky a staval kamenné hrady — presne tá činnosť, pri ktorej sa meno dediny prvý raz dostane na papier.
Očová's church was built early in the fourteenth century — a single-nave Gothic building, plain, the kind a farming village put up for itself. In the same century the king built the hunting castle of Vígľaš a few kilometres up the valley, and Očová became one of its subject villages. That meant the people here were serfs of the castle estate: they farmed and grazed, and they owed the lord labour, a share of what they produced and obedience. Sheep and cattle on the slopes of Poľana, timber off the forest, small fields on the valley floor — that was the living, and it stayed the living for five hundred years.Kostol v Očovej postavili na začiatku 14. storočia — jednoloďová gotická stavba, jednoduchá, aké si stavali roľnícke dediny samy. V tom istom storočí postavil kráľ pár kilometrov vyššie v doline poľovnícky hrad Vígľaš a Očová sa stala jednou z jeho poddanských dedín. Znamenalo to, že tunajší ľudia boli poddanými hradného panstva: gazdovali a pásli a zemepánovi dlhovali robotu, časť úrody a poslušnosť. Ovce a dobytok na svahoch Poľany, drevo z lesa, malé polia na dne doliny — z toho sa žilo a žilo sa tak päťsto rokov.
In the sixteenth century the villagers built a defensive wall around their church, vaulted the nave in 1570 and added the tower in the seventeenth century. Village churches got walls for one reason, and it was the same reason all along this valley: after the Ottomans took central Hungary the raiding parties came north, and no castle was close enough to protect everybody. Zvolenská Slatina, the next village downstream, paid tribute to the Turks from 1584 to 1668, and Vígľaš castle itself was rebuilt from a hunting lodge into a frontier post. The walled church was the village's own answer — a place it could shut itself into with its grain and its animals until the riders had gone.V 16. storočí obohnali dedinčania svoj kostol obranným múrom, v roku 1570 zaklenuli loď a v 17. storočí pristavali vežu. Dedinské kostoly dostávali múry z jediného dôvodu a v tejto doline bol všade rovnaký: po tom, čo Osmani obsadili stredné Uhorsko, chodili na sever lúpežné výpravy a nijaký hrad nebol dosť blízko, aby ochránil všetkých. Zvolenská Slatina, ďalšia dedina po prúde, platila Turkom od roku 1584 do roku 1668 a samotný Vígľaš prestavali z poľovníckeho kaštieľa na pohraničnú pevnôstku. Opevnený kostol bol vlastnou odpoveďou dediny — miesto, kde sa mohla zavrieť aj s obilím a dobytkom, kým jazdci neodtiahli.
In the spring of 1684 Matej Bel was born in this village. Nothing about Očová should have produced a scholar with a European reputation: it was a subject village of a hunting estate, in a century of uprisings against the Habsburgs. He was educated in Lutheran schools and then at the University of Halle in Germany, became rector of the Lutheran grammar school in Banská Bystrica in 1710, and from 1714 ran the lyceum in Bratislava. Sources give his birthday as either 22 or 24 March, which is a small lesson in how thin the record can be even for a famous man.Na jar 1684 sa v tejto dedine narodil Matej Bel. Na Očovej nebolo nič, z čoho by mal vzísť učenec európskeho mena: bola to poddanská dedina poľovníckeho panstva, v storočí povstaní proti Habsburgovcom. Vzdelanie získal na evanjelických školách a potom na univerzite v Halle v Nemecku, v roku 1710 sa stal rektorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici a od roku 1714 viedol lýceum v Bratislave. Pramene uvádzajú ako deň jeho narodenia raz 22., raz 24. marec, čo je malá lekcia o tom, aké tenké môžu byť záznamy aj o slávnom človeku.
Bel set out to do something nobody had done: to describe the Kingdom of Hungary county by county — the land, the rivers, the towns, the crops, the people, the languages, everything. The result was the Notitia Hungariae novae historico-geographica, four volumes printed between 1735 and 1742, which got through ten counties before he ran out of life. It made him famous: he was elected to the Royal Society in London and to the Berlin Academy, and to learned societies in St Petersburg, Jena and Olomouc. He described himself in a line worth learning — „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus”: Slav by language, Hungarian by country, German by education. He died in Bratislava on 29 August 1749.Bel si predsavzal niečo, čo dovtedy nikto neurobil: opísať Uhorsko stolicu po stolici — krajinu, rieky, mestá, plodiny, ľudí, jazyky, všetko. Výsledkom je Notitia Hungariae novae historico-geographica, štyri zväzky vytlačené v rokoch 1735 až 1742, v ktorých stihol prebrať desať stolíc, kým mu došiel život. Preslávilo ho to: zvolili ho za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne aj Berlínskej akadémie a učených spoločností v Petrohrade, Jene a Olomouci. Sám o sebe napísal vetu, ktorú sa oplatí vedieť — „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus”: jazykom Slovan, krajinou Uhor, vzdelaním Nemec. Zomrel v Bratislave 29. augusta 1749.
Očová's Lutheran congregation built its church in 1785. It could not have built one earlier: for most of the preceding century Protestant worship in this kingdom was restricted or banned outright, and it was Emperor Joseph II's Patent of Toleration of 1781 that made building legal again. Churches put up in the few years after 1781 are recognisable, and Slovakia has a great many of them, because the rules were strict: no tower, no bell and no door onto the main street. A church you were permitted to have, but not permitted to be seen having.Evanjelický zbor v Očovej si postavil kostol v roku 1785. Skôr to nešlo: väčšinu predchádzajúceho storočia bolo protestantské bohoslužobné zhromažďovanie v Uhorsku obmedzené alebo priamo zakázané a stavať sa znova smelo až vďaka tolerančnému patentu Jozefa II. z roku 1781. Kostoly postavené v prvých rokoch po roku 1781 sa dajú spoznať a na Slovensku ich je veľa, lebo pravidlá boli prísne: bez veže, bez zvonov a bez vchodu z hlavnej ulice. Kostol, ktorý ste smeli mať, ale nesmeli ste ho dať vidieť.
In 1867 the Lutheran church burned down, and when the congregation rebuilt it they gave it the tower the tolerance rules had once forbidden. It is a small thing to look at and a large thing to understand: a village church with a tower is a congregation that no longer has to be discreet. The rest of the century was harder on this village than the fire was. Magyarisation policy pressed Slovak schooling and Slovak public life, the land could not feed the number of people being born on it, and going away for work — to the lowlands, to Budapest, to America — became normal across the Podpoľanie.V roku 1867 evanjelický kostol vyhorel a pri obnove mu zbor pristaval vežu, akú kedysi tolerančné pravidlá zakazovali. Na pohľad maličkosť, na pochopenie veľká vec: dedinský kostol s vežou je zbor, ktorý sa už nemusí krčiť. Zvyšok storočia bol pre dedinu tvrdší ako ten požiar. Maďarizácia tlačila na slovenské školstvo aj na slovenský verejný život, pôda neuživila toľko ľudí, koľko sa na nej rodilo, a odchod za prácou — na dolniaky, do Budapešti, do Ameriky — sa stal v Podpoľaní bežnou vecou.
From 14 March 1939 Očová was in the Slovak State, the one-party regime allied to Nazi Germany. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, the insurgents' one link to the outside world was the airfield at Tri Duby, at Sliač just west of here, where Soviet aircraft landed weapons, supplies and the men of the 2nd Czechoslovak Paratroop Brigade flown in from the USSR. On the night of 7 October 1944 one of those aircraft, bound for Tri Duby with reinforcements, crashed at Očová. Thirteen members of the brigade were killed, and the memorial to them stands by the village office.Od 14. marca 1939 patrila Očová do Slovenského štátu, jednostraníckeho režimu spojeneckého s nacistickým Nemeckom. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, jediným spojením povstalcov so svetom bolo letisko Tri Duby pri Sliači, kúsok na západ odtiaľto, kam sovietske lietadlá privážali zbrane, zásoby aj mužov 2. československej paradesantnej brigády prelietavaných zo ZSSR. V noci 7. októbra 1944 sa jedno z týchto lietadiel, letiace na Tri Duby s posilami, zrútilo pri Očovej. Zahynulo trinásť príslušníkov brigády a pamätník im stojí pri obecnom úrade.
The Uprising's open front collapsed on 27–28 October 1944 and the fighting moved into the hills. Poľana, straight above the village, held around six thousand partisans and insurgent soldiers through that winter. What happened to those who were caught, and to those who helped them, is on the record close by: 747 people shot at Kremnička outside Banská Bystrica between November 1944 and February 1945, around 900 at Nemecká in January, their bodies burned in a lime kiln, and nine villagers shot at Hriňová. The front reached this stretch of the Slatina in February 1945 — Zvolenská Slatina, the next village downstream, was liberated on 25 February, and Zvolen on 14 March.Otvorený front povstania sa 27. – 28. októbra 1944 zrútil a boje sa presunuli do hôr. Na Poľane priamo nad dedinou prečkalo tú zimu okolo šesťtisíc partizánov a povstaleckých vojakov. Čo sa stalo tým, ktorých chytili, aj tým, ktorí im pomáhali, je zaznamenané celkom nablízku: v Kremničke pri Banskej Bystrici zastrelili od novembra 1944 do februára 1945 sedemstoštyridsaťsedem ľudí, v Nemeckej v januári asi deväťsto a ich telá spálili vo vápenke, a v Hriňovej zastrelili deviatich obyvateľov. Front dorazil do tejto časti Slatiny vo februári 1945 — Zvolenskú Slatinu, susednú dedinu po prúde, oslobodili 25. februára a Zvolen 14. marca.
In 1949, five years after an aircraft fell out of the sky onto the village, Očová got an aeroclub of its own; the grass strip on the edge of the village, 800 by 50 metres, is still there as a non-public domestic airfield. The socialist decades did to Očová what they did to every large village in the region: the fields were collectivised, the young went to shift work at the factories in Detva and Zvolen, and fewer and fewer people stayed out on the lazy. In 1984 the village unveiled a monument to Matej Bel for the three-hundredth anniversary of his birth — a communist-era state making a point of a Lutheran scholar who wrote in Latin, because a man of that stature born in a Slovak village was worth claiming.V roku 1949, päť rokov po tom, čo na dedinu spadlo lietadlo, dostala Očová vlastný aeroklub; trávnatá dráha na okraji obce, 800 krát 50 metrov, tam je dodnes ako neverejné vnútroštátne letisko. Socialistické desaťročia urobili s Očovou to, čo s každou veľkou dedinou v kraji: polia združstevnili, mladí odišli na zmeny do fabrík v Detve a vo Zvolene a na lazoch zostávalo čoraz menej ľudí. V roku 1984 odhalili v obci pamätník Mateja Bela k tristému výročiu jeho narodenia — komunistický štát si robil zástavu z evanjelického učenca píšuceho po latinsky, lebo muža takého formátu narodeného v slovenskej dedine sa oplatilo prihlásiť za svojho.
The fujara is a shepherd's overtone flute nearly as tall as the person playing it, hollowed from elder, with only three finger holes; instead of a scale it sounds the natural harmonic series, which is why it sounds like nothing else. Its home region is the Podpoľanie, and Očová is one of the few villages where it is still carved and not only played. In 2005 UNESCO proclaimed the fujara and its music a Masterpiece of the Oral and Intangible Heritage of Humanity, and in 2008 it was inscribed on the Representative List of the Intangible Cultural Heritage of Humanity. About 2,400 people live in Očová today; the makers work at home, to order, and the village's own summer festival is the reliable way to hear the instrument where it comes from.Fujara je pastierska prefukovacia píšťala takmer taká vysoká ako človek, ktorý na nej hrá, vydlabaná z bazy, len s tromi dierkami; namiesto stupnice znie prirodzený radu alikvotných tónov, a preto neznie ako nič iné. Jej domovom je Podpoľanie a Očová je jednou z mála obcí, kde sa fujara stále nielen hrá, ale aj vyrezáva. V roku 2005 vyhlásilo UNESCO fujaru a fujarovú hudbu za majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva a v roku 2008 ju zapísalo do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Dnes žije v Očovej okolo 2400 ľudí; výrobcovia pracujú doma a na objednávku a obecné letné slávnosti sú spoľahlivou príležitosťou počuť nástroj tam, odkiaľ pochádza.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.