A Gothic Castle Rebuilt for CannonGotický hrad prestavaný pre delá
The castle above the Litava began in the thirteenth century, in the building programme that followed the Mongol invasion, and for a long time it carried the river’s old name — Litava. It watched a road running north through the Krupinská planina, the broad tuff plateau of cut valleys and oak woods between the Hungarian plain and the mining country.Hrad nad Litavou vznikol v trinástom storočí v rámci stavebného programu po mongolskom vpáde a dlho niesol staré meno rieky — Litava. Strážil cestu smerujúcu na sever cez Krupinskú planinu, širokú tufovú náhornú plošinu rozrezaných dolín a dubín medzi uhorskou rovinou a banským krajom.
In the sixteenth century that position stopped being routine. With the Ottoman frontier pushing north after the fall of Buda and the loss of the border castles, Čabraď became part of the screen protecting the mining towns — Banská Štiavnica and its neighbours, whose silver the kingdom could not afford to lose. The medieval castle was rebuilt for artillery: angular bastions, thickened walls, a gate complex designed to be defended rather than admired. That is the fortress you see today, and it is why Čabraď looks so different from the pointed hilltop keeps further north.V šestnástom storočí prestala byť táto poloha rutinou. Ako sa osmanská hranica po páde Budína a strate pohraničných hradov posúvala na sever, stala sa Čabraď súčasťou clony chrániacej banské mestá — Banskú Štiavnicu a jej susedov, o ktorých striebro si kráľovstvo nemohlo dovoliť prísť. Stredoveký hrad prestavali pre delostrelectvo: hranaté bašty, zosilnené múry, vstupný komplex navrhnutý na obranu, nie na obdiv. Práve túto pevnosť dnes vidíte — a preto vyzerá Čabraď tak inak než špicaté vrcholové hrady severnejšie.
It was never taken by the Ottomans, and by the eighteenth century the war it had been rebuilt for was over. The estate passed through noble hands — in the later period it belonged to the Koháry family — and the castle itself became what an obsolete fortress in an empty valley usually becomes: expensive, unused, and slowly full of people nobody had invited. In 1812 it burned, and it has been a ruin ever since.Osmani ju nikdy nedobyli a v osemnástom storočí sa vojna, pre ktorú ju prestavali, skončila. Panstvo prechádzalo šľachtickými rukami — v neskoršom období patrilo rodu Kohári — a zo samotného hradu sa stalo to, čím sa zastaraná pevnosť v prázdnom údolí zvyčajne stane: drahou, nevyužívanou a postupne plnou ľudí, ktorých tam nikto nepozval. V roku 1812 zhorel a odvtedy je zrúcaninou.
