Šaštín-Stráže · ZáhorieŠaštín-Stráže · Záhorie
The national shrine of Slovakia: a twin-towered baroque pilgrimage church on the sandy Záhorie plain, in a small town made of two villages joined together.Národná svätyňa Slovenska: dvojvežový barokový pútnický kostol na piesočnatej záhorskej rovine, v malom meste zloženom z dvoch spojených dedín.
The year here begins with a vow made during a quarrel. Tradition holds that in 1564 Angelika Bakičová, wife of Count Imrich Czobor, the lord of Šaštín, had a pieta carved in fulfilment of a promise and set it up in a chapel beside the road. For a century and a half people came to it and reported cures and answered prayers. In 1732 the Archbishop of Esztergom, Imrich Esterházy, appointed a commission to examine them one at a time; it worked through 726 recorded cases and on 10 November 1732 declared the statue miraculous. A local devotion had become an official one.Rok sa tu začína sľubom daným v hádke. Tradícia hovorí, že roku 1564 dala Angelika Bakičová, manželka grófa Imricha Czobora, pána Šaštína, vyrezať pietu na splnenie sľubu a postavila ju do kaplnky pri ceste. Poldruha storočia k nej ľudia prichádzali a hlásili uzdravenia a vypočuté modlitby. Roku 1732 vymenoval ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy komisiu, ktorá ich preskúmala jedno po druhom; prešla 726 zaznamenaných prípadov a 10. novembra 1732 vyhlásila sochu za milostivú. Z miestnej úcty sa stala úcta oficiálna.
Everything in the modern calendar follows from that. 15 September, the feast of Our Lady of Sorrows, is a public holiday across Slovakia and the day of the national pilgrimage; it fills the basilica and the ground around it, and it changes what a visit is, for better or worse depending on what brought you. Outside those days the church keeps the ordinary parish rhythm of services and is quiet and open for prayer, so confirm times before travelling. The rest of the town's year is small and local: village events, the summer season at the Gazárka lake, and whatever the cultural centre programmes.Všetko na dnešnom kalendári z toho vyplýva. Pätnásty september, sviatok Sedembolestnej Panny Márie, je štátnym sviatkom celého Slovenska a dňom národnej púte; zaplní baziliku aj priestranstvo okolo nej a mení to, čím návšteva je — k lepšiemu či horšiemu podľa toho, s čím ste prišli. Mimo týchto dní má kostol obyčajný farský rytmus bohoslužieb a je tichý a otvorený na modlitbu, takže časy si pred cestou overte. Zvyšok roka je v meste malý a domáci: obecné podujatia, letná sezóna pri jazere Gazárka a to, čo pripraví kultúrne stredisko.
Culture in this town means first of all a religious institution, and its history is a chain of arrivals and expulsions. The Paulines — the only religious order the Kingdom of Hungary ever produced of its own — were given the shrine in 1733 and built the church, and Joseph II dissolved them throughout the monarchy in 1786; the buildings then spent most of two centuries in secular and military use. The Salesians of Don Bosco arrived on 8 September 1924 and were driven out on 14 April 1950, in the night operation that shut every men's monastery in Czechoslovakia at once. They walked back in on 9 March 1990, and the Paulines returned in 2017.Kultúra v tomto meste znamená v prvom rade cirkevnú inštitúciu a jej dejiny sú reťazou príchodov a vyhnaní. Pavlíni — jediná rehoľa, ktorú Uhorsko samo vytvorilo — dostali svätyňu roku 1733 a kostol postavili; roku 1786 ich Jozef II. v celej monarchii zrušil a kláštorné budovy strávili väčšinu dvoch storočí vo svetskom a vojenskom využití. Saleziáni dona Bosca prišli 8. septembra 1924 a 14. apríla 1950 ich odtiaľto vyhnali — v nočnej akcii, ktorou komunistický štát naraz zavrel všetky mužské kláštory v Československu. Vrátili sa 9. marca 1990 a pavlíni roku 2017.
The pilgrims kept coming through all of it, which is the point: the institutions changed and the walking did not. Under communism the September pilgrimage became one of the very few large gatherings in Slovakia that the state had not organised itself. Beyond the shrine the town keeps what a town of its size keeps — a cultural centre with a hall, a library, amateur groups and a school of art for children — and we name none of them individually, because premises and programmes move.Pútnici prichádzali cez to všetko, a to je práve pointa: inštitúcie sa menili, chodenie nie. Za komunizmu sa septembrová púť stala jedným z mála veľkých zhromaždení na Slovensku, ktoré štát neorganizoval sám. Okrem svätyne si mesto drží to, čo si mesto jeho veľkosti drží — kultúrne stredisko so sálou, knižnicu, amatérske súbory a základnú umeleckú školu pre deti — a menovite ich neuvádzame, lebo priestory aj programy sa menia.
The basilica is startling in scale for a small town on a flat plain, and that is deliberate: it was built to hold a kingdom's pilgrims at once. Building began in 1736 to plans by the Viennese architect Ján Damiani and was continued by Matej Vépy — a monumental twin-towered baroque church, among the largest sacral buildings in Slovakia, with the pilgrimage pieta above the high altar. Public donations and imperial money paid for it: Francis Stephen of Lorraine had bought the Šaštín and Holíč estates together in 1736 and married Maria Theresa the same year, so the imperial couple took an interest in a village shrine because they owned it. Both came to the consecration; the shrine's own history dates that day 12 August 1762, while many other accounts give 1764.Bazilika je na malé mesto na rovine zarážajúco veľká a je to zámer: mala pojať pútnikov celého kráľovstva naraz. Stavať sa začalo roku 1736 podľa plánov viedenského architekta Jána Damianiho a pokračoval Matej Vépy — vzniklo monumentálne dvojvežové barokové pútnické miesto, jedna z najväčších sakrálnych stavieb na Slovensku, s pútnickou pietou nad hlavným oltárom. Zaplatili ju verejné dary a cisárske peniaze: František Štefan Lotrinský kúpil roku 1736 šaštínske a holíčske panstvo spolu a v tom istom roku sa oženil s Máriou Teréziou, takže cisársky pár sa o dedinskú svätyňu zaujímal preto, že mu patrila. Na vysviacku prišli obaja; dejiny svätyne kladú ten deň na 12. august 1762, mnohé iné pramene na rok 1764.
The rest of the built town is modest, and the honest thing is to say so. Šaštín was the head of its own lordship, and the three-winged building that came out of centuries of rebuilding belongs to the early seventeenth century: a manor house on a wet plain, not a fortress on a crag. Stráže was a separate village with its own name and its own people for some seven hundred years. The two were joined in 1960, the present form of the name dates from 1971, and the place became a town on 1 September 2001. Stráže is still a village street, and does not pretend otherwise.Ostatná zástavba mesta je skromná a poctivé je to povedať. Šaštín bol hlavou vlastného panstva a trojkrídlová budova, ktorá vyšla zo stáročí prestavieb, patrí do začiatku sedemnásteho storočia: kaštieľ na mokrej rovine, nie pevnosť na brale. Stráže boli takmer sedemsto rokov samostatnou dedinou s vlastným menom a vlastnými ľuďmi. Obe sa spojili roku 1960, dnešná podoba mena pochádza z roku 1971 a mestom sa toto miesto stalo 1. septembra 2001. Stráže sú dodnes dedinskou ulicou a netvária sa inak.
One more thing happened here that is easy to overlook beside a basilica. The same owner, Francis Stephen of Lorraine, turned a Renaissance building in the village into a kartúnka — a manufactory printing cotton and half-cotton cloth. At its height it employed about a thousand people on the premises and gave piecework to nearly twenty thousand home spinners across the surrounding countryside, spinning thread in their own cottages. That is industry on a scale Slovakia would not see again for a century, in a village, in the seventeen-hundreds.Stalo sa tu ešte niečo, čo sa popri bazilike ľahko prehliadne. Ten istý majiteľ, František Štefan Lotrinský, premenil renesančnú budovu v obci na kartúnku — manufaktúru na potláčanie bavlnených a polobavlnených látok. Vo vrchole zamestnávala priamo v podniku asi tisíc ľudí a dávala prácu od kusa takmer dvadsiatim tisícom domácich pradiarok z okolitých dedín, ktoré priadli niť vo vlastných chalupách. To je priemysel v rozsahu, aký Slovensko ďalšie storočie nevidelo — v dedine, v osemnástom storočí.
It did not last. The manufactory failed in the upheaval of 1848 and 1849, so the thousands who had spun for it at home lost that income at exactly the moment the revolution made them owners of their fields. In the 1860s the empty building was converted into a sugar factory, because sugar beet was what the Záhorie plain was growing by then. One set of walls in Šaštín had been a Renaissance house, a cotton works and a sugar works inside two hundred years.Netrvalo to. Manufaktúra zanikla v prevrate rokov 1848 a 1849, takže tisíce ľudí, čo pre ňu doma priadli, prišli o ten príjem presne vtedy, keď im revolúcia dala do vlastníctva ich polia. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia z prázdnej budovy urobili cukrovar, lebo cukrová repa bola to, čo Záhorie vtedy pestovalo. Jedny múry v Šaštíne boli za dvesto rokov renesančným domom, kartúnkou aj cukrovarom.
Sixteen videos for Culture in Šaštín-Stráže.Šestnásť videí — Kultúra v Šaštíne-Strážach.