Hlohovec · the Váh valleyHlohovec · Považie
A town on two levels — a market centre down by the Váh and a château terrace above it — with a private house theatre of 1802 still standing among the park trees.Mesto na dvoch úrovniach — trhové jadro dolu pri Váhu a kaštieľska terasa nad ním — a medzi stromami parku dodnes stojace súkromné panské divadlo z roku 1802.
Hlohovec has kept a fair calendar for six and a half centuries. A charter of 1275 shows two market places here already, and in 1362 Mikuláš Ujlaky obtained market rights for the town modelled on those of Buda, with a yearly fair that began at Michaelmas. Market rights fixed who could sell, when, and who collected the tolls; they were the difference between a village and a town. The streets of the centre still follow that medieval market plan, which is the most durable thing any charter ever produced here.Hlohovec drží jarmočný kalendár už šesť a pol storočia. Listina z roku 1275 tu ukazuje už dve trhoviská a roku 1362 získal Mikuláš Ujlaky pre mesto trhové práva podľa vzoru Budína, s výročným jarmokom, ktorý sa začínal na Michala. Trhové právo určovalo, kto smie predávať, kedy a kto vyberá mýto; bolo rozdielom medzi dedinou a mestom. Ulice jadra dodnes kopírujú tú stredovekú trhovú osnovu — a to je z celej listiny to najtrvácnejšie, čo po nej ostalo.
The modern calendar is the ordinary one of a district town: a town day in the warm months, markets, church feasts, concerts and theatre evenings, and the season in the château park, which is open public ground and carries the season from spring to autumn. We name no festival and give no dates, because programmes are set year by year and change faster than a page like this does; the town's own listings are the reliable source. If your visit depends on getting inside the château, check first — it has been under long, staged restoration for years, and what can actually be entered changes from season to season.Dnešný kalendár je obyčajný kalendár okresného mesta: dni mesta v teplých mesiacoch, trhy, hody, koncerty a divadelné večery a sezóna v kaštieľskom parku, ktorý je verejne prístupný a nesie sezónu od jari do jesene. Konkrétne názvy ani dátumy tu neuvádzame — programy sa určujú rok po roku a menia sa rýchlejšie než takáto stránka; spoľahlivým zdrojom sú mestské vývesky. Ak vaša návšteva stojí a padá na tom, či sa dostanete dnu do kaštieľa, overte si to vopred: je roky v dlhej etapovej obnove a to, čo sa dá naozaj vidieť zvnútra, sa mení od sezóny k sezóne.
The building that matters is the theatre. In 1802 Jozef Erdődy opened a theatre in the château grounds, designed by Pietro Travaglia, in the presence of Emperor Francis II; it is one of the oldest surviving theatre buildings in Slovakia and it still stands among the trees. It was a private house theatre, built for a family and its guests rather than for a paying public, and that is exactly why it survives: nobody ever rebuilt it to hold a bigger audience. The town's own history says Beethoven played there. That is local tradition rather than a documented concert, and it is worth telling as tradition.Budova, na ktorej záleží, je divadlo. Roku 1802 otvoril Jozef Erdődy v areáli kaštieľa divadlo podľa návrhu Pietra Travagliu, a to v prítomnosti cisára Františka II.; je to jedna z najstarších zachovaných divadelných budov na Slovensku a stále stojí medzi stromami. Bolo to súkromné panské divadlo, postavené pre rodinu a jej hostí, nie pre platiace publikum — a práve preto sa zachovalo: nikto ho neprestaval pre väčšie hľadisko. Mestská tradícia hovorí, že tu hral Beethoven. Je to tradícia, nie doložený koncert, a ako tradíciu ju treba aj rozprávať.
Around it the institutions are the ordinary ones: a cultural centre with a hall and a programme, a library, amateur choirs and folk groups, and a school of art for children. We name none of them individually, because premises and programmes move. The château itself, taken from its owners in 1945 and worn out by decades of institutional use, has been a very large problem for a fairly small town to solve — and the theatre of 1802 standing in its park is the best argument anyone has for spending the money.Okolo neho sú inštitúcie tie obvyklé: kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnica, amatérske zbory a folklórne skupiny a základná umelecká škola pre deti. Menovite ich neuvádzame, lebo priestory aj programy sa menia. Samotný kaštieľ, odňatý majiteľom roku 1945 a opotrebovaný desaťročiami úradného využitia, je pre pomerne malé mesto veľmi veľkým problémom — a divadlo z roku 1802 stojace v jeho parku je najlepším argumentom, aký kto má pre to, aby sa doň peniaze dali.
Everything here sits on a river crossing. Hlohovec first appears in writing in 1113, in the property charter of the Benedictine abbey on Zobor hill above Nitra, which lists a royal castle here under a name usually read as Golguz — a fact about a document rather than about when people arrived, because the ford had been in use for centuries. The Mongol armies burned the settlement in 1241 and 1242, and people were still being resettled here between 1242 and 1258. What burned was an earth-and-timber fort. The masonry castle that later became the Erdődy château belongs to the rebuilding that followed, not to what the Mongols found.Všetko tu stojí na riečnom prechode. Hlohovec sa prvý raz spomína roku 1113 v majetkovej listine benediktínskeho opátstva na Zobore nad Nitrou, ktorá tu uvádza kráľovský hrad pod menom čítaným zvyčajne ako Golguz — to je však údaj o listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia, lebo brod sa používal už stáročia. Roku 1241 a 1242 vypálili osadu mongolské vojská a ľudí sem v rokoch 1242 až 1258 ešte stále znova usádzali. Zhorela zemno-drevená pevnosť. Murovaný hrad, z ktorého sa neskôr stal erdődyovský kaštieľ, patrí až k obnove, ktorá po tom prišla, nie k tomu, čo tu Mongoli našli.
In the centre the Franciscan friary is the oldest thing you can walk into. Mikuláš Ujlaky founded it in 1467 and his son Vavrinec finished it; Vavrinec also gave the people of Old Hlohovec the same rights as the rest of the town, which is how two settlements slowly became one. The friars held it until April 1950, when the state closed the monasteries across Czechoslovakia in a single operation. The friary and the parish church make a short circuit through the market streets, and from the balustrade above them the view runs down the Váh to the star fortress of Leopoldov, built on the safer bank between 1665 and 1669, when the Ottoman frontier came north to this river.V jadre mesta je najstaršou stavbou, do ktorej sa dá vojsť, františkánsky kláštor. Roku 1467 ho založil Mikuláš Ujlaky a dokončil ho jeho syn Vavrinec; ten dal aj obyvateľom Starého Hlohovca rovnaké práva ako zvyšku mesta, čím sa z dvoch sídel pomaly stalo jedno. Františkáni tu boli do apríla 1950, keď štát v jedinej akcii zrušil kláštory v celom Československu. Kláštor a farský kostol tvoria krátky okruh trhovými ulicami a z balustrády nad nimi ide pohľad dolu Váhom až k bastiónovej pevnosti Leopoldov, postavenej na bezpečnejšom brehu v rokoch 1665 až 1669, keď sa osmanská hranica posunula na sever k tejto rieke.
For a town of its size Hlohovec has an unusually literary record. A printing press worked at the Franciscan friary in the early 1580s and turned out some of the oldest books printed in what is now Slovakia. In 1601 the town opened a school teaching in Hungarian, German and Slovak — three languages under one roof, which in a market town on a main road was practical rather than idealistic. Ján Hollý, the priest who wrote the first great epic poems in Slovak, served in the parish here from 1811 to 1814.Na mesto svojej veľkosti má Hlohovec nezvyčajne literárny záznam. Začiatkom osemdesiatych rokov 16. storočia pracovala vo františkánskom kláštore tlačiareň a vyšli z nej niektoré z najstarších kníh vytlačených na území dnešného Slovenska. Roku 1601 otvorili v meste školu s vyučovaním po maďarsky, nemecky a slovensky — tri jazyky pod jednou strechou, čo bolo v trhovom meste pri hlavnej ceste skôr praktické než ideálne. Ján Hollý, kňaz, ktorý napísal prvé veľké slovenské eposy, tu pôsobil vo farnosti v rokoch 1811 až 1814.
The other memory is harder. In the revolution of 1848 and 1849 Slovak volunteers took up arms for the right to their own language and their own schools, and two of them were caught and hanged at Hlohovec in the autumn of 1848: Vilko Šulek, who was nineteen, and Karol Holuby, who was twenty-four. The village where it happened was renamed Šulekovo in their memory and became part of Hlohovec in 1980. It reads hard on a page about culture, and it belongs here: language is what they were killed over.Druhá spomienka je ťažšia. V revolúcii rokov 1848 a 1849 vzali slovenskí dobrovoľníci do rúk zbrane za právo na vlastný jazyk a vlastné školy a dvoch z nich na jeseň 1848 v Hlohovci chytili a obesili: Vilka Šuleka, ktorý mal devätnásť rokov, a Karola Holubyho, ktorý mal dvadsaťštyri. Obec, kde sa to stalo, dostala na ich pamiatku meno Šulekovo a roku 1980 sa stala súčasťou Hlohovca. Na stránke o kultúre to znie tvrdo a patrí to sem: išlo práve o jazyk.
Sixteen videos for Culture in Hlohovec.Šestnásť videí — Kultúra v Hlohovci.