Culture in LevočaKultúra v Levoči

The year in LevočaRok v Levoči

Levoča's year has one fixed point and everything else arranges itself around it. In early July the town fills for the pilgrimage to Mariánska hora, the hill to the north, and it is the largest in Slovakia. Local tradition traces the custom to 1241, when townspeople are said to have sheltered up there — a story told for a very long time rather than anything a document records. Under communism the July climb was read as a political act as much as a religious one: buses were hard to arrange and being seen up there could be noticed at work. People walked anyway, and the numbers grew.Rok v Levoči má jeden pevný bod a všetko ostatné sa okolo neho zoradí. Začiatkom júla sa mesto zaplní pútnikmi mieriacimi na Mariánsku horu, vrch na severe, a je to najväčšia púť na Slovensku. Miestna tradícia kladie jej začiatok do roku 1241, keď sa tam vraj ukryli mešťania — príbeh rozprávaný veľmi dlho, nie záznam v listine. Za komunizmu sa júlový výstup čítal rovnako politicky ako nábožensky: autobusy sa zháňali ťažko a to, že vás tam videli, sa mohlo ozvať v práci. Ľudia chodili aj tak a bolo ich čoraz viac.

On 3 July 1995 Pope John Paul II said Mass on the hillside and raised the church there to the rank of minor basilica. The crowd was reported at the time as about 650,000; nobody counted them at a turnstile, but by any estimate it was the largest gathering the country has held. The rest of the calendar follows the same shape — full from July through the late-summer coach traffic, quiet the remainder of the year — so an out-of-season visitor should check opening arrangements rather than assume them.Dňa 3. júla 1995 slúžil na svahu omšu pápež Ján Pavol II. a tamojší kostol povýšil na baziliku minor. Zástup sa vtedy odhadoval na približne 650 000 ľudí; nikto ich nerátal pri turnikete, ale podľa každého odhadu išlo o najväčšie zhromaždenie v dejinách krajiny. Zvyšok kalendára má rovnaký tvar — od júla cez neskoroletné zájazdy plno, po zvyšok roka ticho — takže návštevník mimo sezóny si má otváracie režimy radšej overiť, než ich predpokladať.

Where culture livesKde žije kultúra

The town hall in the middle of the square holds part of the Spiš Museum, and the museum also keeps the house where Master Paul lived, given over to his workshop. The Church of St James is seen on a guided tour rather than wandered into, which is the honest arrangement for a working parish church.V radnici uprostred námestia sídli časť Spišského múzea a múzeu patrí aj dom, v ktorom býval Majster Pavol, dnes venovaný jeho dielni. Do Kostola svätého Jakuba sa nevojde len tak, chodí sa doň so sprievodcom, čo je pri fungujúcom farskom kostole poctivé riešenie.

Levoča lives on institutions rather than factories, and some of them are cultural in ways a visitor never sees: there is a large hospital, and the Slovak library for the blind is based here. Alongside them run the ordinary things — a cultural centre with a hall and a programme, a library, art schools for children, amateur choirs and companies. We name none of them individually, because programmes and premises change faster than a page like this can be rewritten.Levoča žije z inštitúcií, nie z fabrík, a niektoré z nich sú kultúrne spôsobom, ktorý návštevník nikdy neuvidí: je tu veľká nemocnica a sídli tu Slovenská knižnica pre nevidiacich. Popri nich fungujú bežné veci — kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnica, umelecké školy pre deti, amatérske zbory a súbory. Menovite ich neuvádzame, lebo programy a priestory sa menia rýchlejšie, než sa dá takáto stránka prepísať.

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

The Church of St James went up in the fourteenth century on the scale a parish could afford when the whole Polish trade paid its tithes. The high altar from Master Paul's workshop, usually dated to 1517, stands 18.62 metres from floor to vault — the tallest late-Gothic wooden altar known — with the Last Supper across the predella at its base, and about a dozen more medieval altars stand around it. Almost nothing personal survives about the carver beyond his name in the town's books between 1506 and 1537. The work is still in the church it was made for, which is rarer than being tall.Kostol svätého Jakuba postavili v 14. storočí v takom rozmere, aký si farnosť mohla dovoliť, kým jej desiatky platil celý poľský obchod. Hlavný oltár z dielne Majstra Pavla, kladený zvyčajne do roku 1517, meria od dlážky po klenbu 18,62 metra — je najvyšším známym neskorogotickým dreveným oltárom — s Poslednou večerou v predele pri jeho päte a stojí pri ňom ešte asi tucet stredovekých oltárov. O rezbárovi sa osobne nezachovalo takmer nič okrem mena v mestských knihách medzi rokmi 1506 a 1537. Dielo je však stále v kostole, pre ktorý vzniklo, a to je vzácnejšie než jeho výška.

The square is the other half, and it is that size because of one sentence in one charter: in 1321 Charles Robert granted Levoča staple right, so every loaded wagon crossing Spiš had to stop here and offer its goods for sale. Fire went through the town in 1550 and again in 1599, and it rebuilt at once in the fashion of its own century — more than fifty burgher houses with Renaissance fronts and flat decorated attics over a medieval street plan, the Thurzo House most elaborately of all. The town hall carries Renaissance arcades and a bell tower, with the seventeenth-century iron cage of shame beside it.Druhou polovicou je námestie a takú veľkosť má pre jedinú vetu v jednej listine: v roku 1321 udelil Karol Róbert Levoči právo skladu, takže každý naložený voz prechádzajúci Spišom sa tu musel zastaviť a ponúknuť tovar na predaj. V roku 1550 a znova v roku 1599 prešiel mestom požiar a mesto stavalo hneď a v móde vlastného storočia — vyše päťdesiat meštianskych domov s renesančnými fasádami a plochými zdobenými atikami nad stredovekým pôdorysom ulíc, najozdobnejší z nich Thurzov dom. Radnica nesie renesančné arkády a zvonicu, vedľa nej stojí železná klietka hanby zo 17. storočia.

That any of it survives is down to a failure. The Košice–Bohumín railway opened in 1871 eight kilometres to the south; industry went where the trains were, the population stopped growing, and nobody ever had the money to replace the merchant houses with something bigger. In 1950 the centre was declared a town heritage reserve, one of the first in Czechoslovakia — protection on paper from a state with very little money for plaster. Nothing here was restored fashionably because nothing was restored quickly, and in 2009 UNESCO added the centre, with Master Paul's work, to the Spiš Castle site.Že sa z toho vôbec niečo zachovalo, je dôsledok neúspechu. Košicko-bohumínska železnica bola otvorená v roku 1871 osem kilometrov južnejšie; priemysel šiel za vlakmi, počet obyvateľov prestal rásť a nikdy tu nebolo dosť peňazí na to, aby sa meštianske domy nahradili niečím väčším. V roku 1950 vyhlásili centrum za mestskú pamiatkovú rezerváciu, jednu z prvých v Československu — ochrana na papieri od štátu, ktorý mal na omietku veľmi málo. Nič sa tu neobnovilo módne, lebo nič sa tu neobnovilo rýchlo, a v roku 2009 pridalo UNESCO centrum aj dielo Majstra Pavla k lokalite Spišského hradu.

The press and the studentsTlačiareň a študenti

A bookseller named Brewer, who came from Wittenberg, turned his shop here into a printing house, and the Brewer presses ran for roughly a hundred and fifty years — printing in Latin, German, Hungarian and the old biblical Czech that Slovak Protestants used. One of the books that came off them was an edition of Comenius's Orbis pictus, the picture-and-word schoolbook that taught European children to read for two centuries.Kníhkupec menom Brewer, ktorý prišiel z Wittenbergu, premenil svoj krám na tlačiareň a brewerovské lisy tu bežali zhruba stopäťdesiat rokov — tlačili po latinsky, po nemecky, po maďarsky a v starej biblickej češtine, ktorú používali slovenskí evanjelici. Jednou z kníh, ktoré z nich vyšli, bolo vydanie Komenského Orbis pictus, obrázkovej učebnice, na ktorej sa európske deti učili čítať dve storočia.

The Lutheran school the press fed was one of the good ones, and in 1844 it did the town its most quoted service. Ľudovít Štúr had been pushed out of his teaching post at the lyceum in Bratislava, and a group of his students left the city in protest and came east to the lyceum here, which took them in: twenty-two set out and thirteen arrived. One of them was Janko Matúška, who wrote the words of Nad Tatrou sa blýska in connection with that departure. That the hand was his was established for certain only in 1966.Evanjelická škola, ktorú tlačiareň zásobovala, patrila k dobrým a v roku 1844 preukázala mestu najcitovanejšiu službu. Ľudovíta Štúra vytlačili z učiteľského miesta na bratislavskom lýceu a skupina jeho študentov odišla na protest z mesta na východ, na tunajšie lýceum, ktoré ich prijalo: vydalo sa ich dvadsaťdva, prišlo trinásť. Jedným z nich bol Janko Matúška, ktorý v súvislosti s tým odchodom napísal slová piesne Nad Tatrou sa blýska. Že to bola jeho ruka, sa s istotou potvrdilo až v roku 1966.