A Stone Answer to 1241Kamenná odpoveď na rok 1241
In 1241 the Mongol armies crossed the Carpathians, and the Kingdom of Hungary discovered how little its earth-and-timber defences were worth. The answer, taken up across the kingdom in the decades that followed, was stone on high ground — and Gýmeš belongs to exactly that generation of castles. It was raised in the middle of the thirteenth century by the Hont-Poznan kindred, one of the old clans of the kingdom, on a ridge of the Tribeč hills that still had the height to see the plain and the forest to hide the approach.V roku 1241 prekročili mongolské vojská Karpaty a Uhorské kráľovstvo zistilo, akú malú cenu majú jeho hlinené a drevené opevnenia. Odpoveďou, po ktorej sa v nasledujúcich desaťročiach siahlo po celom kráľovstve, bol kameň na výšinách — a Gýmeš patrí presne k tejto generácii hradov. Postavil ho v polovici trinásteho storočia rod Hont-Poznanovcov, jeden zo starých uhorských rodov, na hrebeni Tribeča, ktorý mal ešte dosť výšky na to, aby dovidel do roviny, a dosť lesa na to, aby skryl prístup.
From the late fourteenth century the castle passed to the Forgách family — Forgáčovci in Slovak — and there it stayed. They held Gýmeš for something close to six centuries, one of the longest single-family tenures of any castle in Slovakia, and long enough that the family and the hill grew into one another: the castle is still known by its Hungarian name, Ghymes. Under them the thirteenth-century fortress was rebuilt in Gothic and then, as gunpowder and comfort both advanced, in Renaissance form — a chapel inside the walls, an outer bailey, and a gate set to defend the one narrow approach along the ridge.Od konca štrnásteho storočia prešiel hrad do rúk rodu Forgáčovcov (maďarsky Forgách) — a tam už aj zostal. Gýmeš držali takmer šesť storočí, čo je jedno z najdlhších držaní hradu jedným rodom na Slovensku, a dosť dlho na to, aby rod a kopec zrástli dovedna: hrad dodnes poznajú aj pod maďarským menom Ghymes. Za nich prestavali pevnosť z trinásteho storočia najprv goticky a potom — ako pribúdal pušný prach aj nároky na pohodlie — renesančne: v hradbách kaplnka, k tomu predhradie a brána postavená tak, aby bránila jediný úzky prístup po hrebeni.
What ended Gýmeš was not a siege. As at most upland castles in the kingdom, the family in time preferred manor houses down in the valley, where the road was, where a carriage could reach the door and where nobody had to carry water up a ridge. The castle was left to itself; it was damaged and then abandoned, and by the nineteenth century it was a ruin with the forest quietly closing over it. That is how you find it today — walls, gate and chapel standing in oak wood, on a hill left alone long enough to have become beautiful.Gýmeš neskončilo obliehanie. Ako pri väčšine výšinných hradov kráľovstva aj tu rod časom uprednostnil kaštiele dole v údolí, kde viedla cesta, kam koč došiel až pred dvere a kde nikto nemusel nosiť vodu na hrebeň. Hrad zostal sám na seba; poškodili ho a potom opustili a v devätnástom storočí z neho bola zrúcanina, nad ktorou sa ticho zatváral les. Presne taký ho nájdete aj dnes — múry, brána a kaplnka stojace v dubovom lese, na kopci, ktorý nechali na pokoji tak dlho, až sa stal krásnym.
