Modra · Little Carpathians wine roadModra · Malokarpatská vínna cesta
A town that presses wine, fires pottery and keeps the grave of the man who settled what written Slovak would look like.Mesto, ktoré lisuje víno, páli keramiku a opatruje hrob muža, ktorý rozhodol, ako bude vyzerať spisovná slovenčina.
Two trades set the calendar. The vineyards run along the whole southern edge of the town, so the year turns on pruning in late winter and the harvest in autumn, and since the vineyards went back into private hands after 1989 the wine road under the Little Carpathians has been travelled for its own sake — the weekends when growers open their cellars are the busiest days Modra has. The pottery workshops keep their own rhythm and take visitors as well as orders.Kalendár tu určujú dve remeslá. Vinohrady sa tiahnu po celom južnom okraji mesta, takže rok sa točí okolo zimného rezu a jesenného oberu, a odkedy sa vinohrady po roku 1989 vrátili do súkromných rúk, chodí sa po malokarpatskej vínnej ceste aj kvôli nej samej — víkendy, keď vinári otvárajú pivnice, sú v Modre najrušnejšie dni roka. Keramické dielne majú vlastný rytmus a okrem zákaziek prijímajú aj návštevníkov.
The dates that belong to Modra alone are Ľudovít Štúr's. He died here on 12 January 1856, three weeks after a shooting accident, and was buried on 15 January in the cemetery on the slope above the town; the anniversaries of that death and of his birth in 1815 bring wreaths, speeches and school parties. These are commemorations rather than festivals, put on by the museum and by national institutions, and what is happening in a given year is worth checking before you travel.Dátumy, ktoré patria len Modre, sú Štúrove. Ľudovít Štúr tu 12. januára 1856 zomrel, tri týždne po nešťastnej poľovačke, a 15. januára ho pochovali na cintoríne na svahu nad mestom; výročia jeho smrti a jeho narodenia v roku 1815 sem privádzajú vence, prejavy a školské výpravy. Nie sú to festivaly, ale spomienkové slávnosti, ktoré pripravuje múzeum a celoštátne inštitúcie, a čo sa v ktorom roku chystá, sa oplatí overiť si pred cestou.
Beyond those, Modra keeps the calendar of a Slovak town of its size: a summer season in the woods above at Harmónia and Zochova chata, seasonal markets, church feasts, and whatever the cultural centre has programmed. We name no dates and no event titles here, because programmes change faster than a page like this does.Inak si Modra vedie kalendár slovenského mesta svojej veľkosti: letnú sezónu v lesoch nad mestom v Harmónii a pri Zochovej chate, sezónne trhy, hodové slávnosti a to, čo naprogramuje kultúrne stredisko. Konkrétne termíny ani názvy podujatí tu neuvádzame, lebo programy sa menia rýchlejšie ako takáto stránka.
The Ľudovít Štúr Museum carries a weight out of all proportion to the town. A branch of the Slovak National Museum, it holds Štúr's papers and belongings and tells the story of the revival generation — the agreement at Hlboké in 1843 with Jozef Miloslav Hurban and Michal Miloslav Hodža on a written Slovak built on central Slovak speech, and the first Slovak political newspaper, which Štúr began printing in that new language on 1 August 1845.Múzeum Ľudovíta Štúra má váhu, ktorá s veľkosťou mesta vôbec nesúvisí. Ako pracovisko Slovenského národného múzea opatruje Štúrove písomnosti a osobné veci a rozpráva príbeh štúrovskej generácie — dohodu na Hlbokom v roku 1843 s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom o spisovnej slovenčine založenej na stredoslovenskej reči, aj prvé slovenské politické noviny, ktoré Štúr začal v tejto novej reči tlačiť 1. augusta 1845.
The grave is the other half of it, and it is not a museum piece. Štúr came to Modra in 1851 to bring up his dead brother Karol's seven children, on almost no money and under police supervision, and he never left. People have come to the cemetery ever since.Druhou polovicou je hrob, a ten nie je muzeálnym exponátom. Štúr prišiel do Modry v roku 1851, aby vychoval sedem detí po zosnulom bratovi Karolovi, takmer bez peňazí a pod policajným dozorom, a už tu ostal. Na cintorín sa odvtedy chodí neprestajne.
The rest we describe as a category rather than name, because premises and programmes change: a cultural centre with a hall and a programme, a library, amateur choirs and folk groups, a school of art for children — and the workshops and shops along the main street, where the making is itself the exhibition.Zvyšok opisujeme radšej ako kategóriu, než by sme ho menovali, lebo priestory a programy sa menia: kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnica, ochotnícke spevokoly a folklórne skupiny, základná umelecká škola — a dielne a predajne na hlavnej ulici, kde je samotná výroba tou najlepšou výstavou.
Modra's old town is one long street, and almost everything stands on it. The town was allowed to wall itself when Ottoman raiding parties were reaching this far north, and built between 1610 and 1647 a wall with three gates; the Upper Gate still closes the end of the street. In 1991 the whole centre was declared a protected heritage zone.Staré mesto je v Modre jediná dlhá ulica a stojí na nej takmer všetko. Keď turecké lúpežné výpravy dosiahli až sem na sever, mesto dostalo právo opevniť sa a v rokoch 1610 až 1647 postavilo hradby s tromi bránami; Horná brána uzatvára koniec ulice dodnes. V roku 1991 vyhlásili celé centrum za pamiatkovú zónu.
Two large churches on one short street tell you the rest. The town was split fairly evenly between Lutherans and Catholics in a kingdom whose Habsburg rulers were pressing hard to bring everyone back to the Catholic church, and it ended with two buildings of nearly equal ambition rather than one for everybody. The burgher houses between them belong to a town trading on its own account since Louis I gave it a charter on 25 December 1361.Ostatné povedia dva veľké kostoly na jednej krátkej ulici. Mesto sa delilo takmer rovnako medzi evanjelikov a katolíkov v krajine, ktorej habsburskí panovníci tvrdo tlačili na návrat všetkých do katolíckej cirkvi, a tak tu namiesto jedného chrámu pre všetkých stoja dva takmer rovnako ctižiadostivé. Meštianske domy medzi nimi patria mestu, ktoré obchodovalo na vlastný účet od listiny Ľudovíta I. z 25. decembra 1361.
One more building belongs here. Samuel Zoch, Lutheran pastor in Modra from January 1908, ran the town's orphanage and had a new house built for it to a design by Dušan Jurkovič, the best-known Slovak architect of the day. On 30 October 1918 Zoch wrote the text of the declaration at Turčiansky Svätý Martin by which Slovak representatives joined the Czechs in one state.Patrí sem ešte jedna budova. Samuel Zoch, od januára 1908 evanjelický farár v Modre, viedol mestský sirotinec a dal preň postaviť nový dom podľa návrhu Dušana Jurkoviča, najznámejšieho slovenského architekta tej doby. Tridsiateho októbra 1918 Zoch napísal text deklarácie v Turčianskom Svätom Martine, ktorou sa slovenskí predstavitelia prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.
The yellow, blue and green flowers on white glaze did not begin here. Anabaptist refugees — hunted across central Europe for refusing to baptise infants, and known in this country as the Habans — brought tin-glazed faience into western Hungary in the sixteenth and seventeenth centuries. The technique outlived the communities themselves in the villages around here.Žlté, modré a zelené kvety na bielej poleve tu nezačali. Anabaptistickí utečenci — po celej strednej Európe prenasledovaní za to, že odmietali krstiť deti, a u nás známi ako habáni — priniesli do západného Uhorska v šestnástom a sedemnástom storočí fajansu, kameninu pod bielou cínovou polevou. Technika prežila v okolitých dedinách dlhšie ako samotné spoločenstvá.
It was nearly gone when a Lutheran pastor founded a ceramics school in Modra in 1883 to teach it as a trade a young person could live on. A workshop grew out of the school, and out of the workshop came the pattern — flowers, ears of wheat and birds, painted before firing. The craft was rescued deliberately, in a classroom, and everything sold as Modra majolica today descends from that decision. The school was closed in 1939 on political grounds; the trade went on.Bola takmer stratená, keď evanjelický farár založil v Modre roku 1883 keramickú školu, aby ju učil ako remeslo, ktorým sa dá uživiť. Zo školy vyrástla dielňa a z dielne vzor — kvety, klasy a vtáky, maľované pred výpalom. Remeslo zachránili vedome, v učebni, a všetko, čo sa dnes predáva ako modranská majolika, pochádza z toho rozhodnutia. Školu v roku 1939 z politických dôvodov zatvorili; remeslo pokračovalo.
It has not been an easy century since. Under the state the works became a national enterprise and was kept busy, because this kind of thing suited the official taste; after 1989 the sheltered market went and the years that followed were hard. The trade is smaller than it was and lives on skill and on visitors rather than on orders. It is still fired and painted by hand in the town, which is the whole point.Ľahké storočie to odvtedy nebolo. Za socializmu sa z výroby stal národný podnik a mala prácu, lebo takáto tvorba vyhovovala oficiálnemu vkusu; po roku 1989 chránený odbyt zmizol a nasledovali ťažké roky. Remeslo je dnes menšie, ako bývalo, a žije skôr zo zručnosti a z návštevníkov než zo zákaziek. Stále sa však v meste páli a maľuje rukou, a o to práve ide.
Sixteen videos for Culture in Modra.Šestnásť videí — Kultúra v Modre.