Culture in TisovecKultúra v Tisovci

The year in TisovecRok v Tisovci

The one thing outsiders time a journey for is steam on the rack railway. Trains have run on the rack section for visitors since 2005, and since 2015 steam locomotives have worked it on advertised days each summer. There are no scheduled services north of the town, so those days are the only way to see the line worked; the operators set the dates season by season.Jediné, kvôli čomu si sem ľudia zvonka načasujú cestu, je para na ozubnicovej trati. Vlaky pre návštevníkov jazdia po ozubnicovom úseku od roku 2005 a od roku 2015 ho vo vopred ohlásených dňoch každé leto obsluhujú parné rušne. Severne od mesta nie sú pravidelné spoje, takže tieto dni sú jediná príležitosť vidieť trať v prevádzke; termíny určujú prevádzkovatelia zo sezóny na sezónu.

The rest is the ordinary calendar of a small mountain town, and of a Lutheran one: the church year, the school year, and whatever the cultural centre puts on between them, with the national park at the edge of the houses filling the summer. The market is the oldest fixed thing in it — Tisovec was granted market rights in 1675. We name no festivals here, because we cannot confirm them from a distance; the town's own noticeboards are the reliable source.Zvyšok je bežný kalendár malého horského mesta — a evanjelického mesta: cirkevný rok, školský rok a to, čo medzi ne vloží kultúrne stredisko, pričom leto zapĺňa národný park hneď za domami. Najstaršou pevnou vecou v ňom je trh — Tisovec dostal trhové práva v roku 1675. Konkrétne podujatia tu nemenujeme, lebo ich na diaľku nevieme overiť; spoľahlivým zdrojom sú vlastné oznamy mesta.

Where culture livesKde žije kultúra

The town went over to the Lutheran Reformation in the sixteenth century, and its schools, its charity and eventually its politics came out of that congregation for four hundred years afterwards. The institution that matters most today is the grammar school the church refounded in the 1990s, teaching partly in English and drawing pupils from beyond the valley. In one of the districts with the highest unemployment in Slovakia, it is the reason a certain number of families stay.Mesto prijalo v šestnástom storočí luteránsku reformáciu a štyristo rokov potom vychádzali jeho školy, charita aj politika z tohto cirkevného zboru. Inštitúciou, na ktorej dnes najviac záleží, je gymnázium, ktoré cirkev v deväťdesiatych rokoch obnovila — učí čiastočne po anglicky a priťahuje žiakov aj spoza doliny. V jednom z okresov s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku je práve ono dôvodom, prečo istý počet rodín zostáva.

That tradition produced Štefan Marko Daxner, born here in 1822 and dead here, principal author of the Memorandum of the Slovak Nation of 1861 — which asked the Hungarian state above all for schools teaching in Slovak. The state gave it nothing, so the movement collected the money and built them itself, and Daxner chaired the patronage committee of the first, the Slovak gymnasium opened at Revúca in 1862. Vladimír Clementis, born here in 1902, became foreign minister of Czechoslovakia after the war, was condemned in one of the great communist show trials and executed in Prague in 1952.Z tejto tradície vyšiel Štefan Marko Daxner, ktorý sa tu v roku 1822 narodil a tu aj zomrel — hlavný autor Memoranda národa slovenského z roku 1861, ktoré od uhorského štátu žiadalo predovšetkým školy vyučujúce po slovensky. Štát mu nedal nič, a tak si hnutie peniaze vyzbieralo a školy postavilo samo; Daxner predsedal patronátnemu výboru tej prvej, slovenského gymnázia otvoreného roku 1862 v Revúcej. Vladimír Clementis, narodený tu v roku 1902, sa po vojne stal československým ministrom zahraničných vecí, v jednom z veľkých komunistických procesov bol odsúdený a v roku 1952 v Prahe popravený.

Beyond that, the ordinary provision of a small town: a cultural centre with a hall and a programme, a library, amateur music, and a school of art for children. We name none of them individually here, because programmes and premises change faster than a page like this does.Okrem toho bežná výbava malého mesta: kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnica, amatérska hudba a základná umelecká škola. Jednotlivo ich tu nemenujeme, pretože programy a priestory sa menia rýchlejšie než takáto stránka.

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

Between 1825 and 1832 the Lutheran congregation pulled down its older Gothic church and put up the large classicist building that is still the biggest thing on the main street; the interior work of 1831 is by the sculptor Štefan Ferenczy. A church that size in a town this size is a statement about who paid for it, and almost everything that followed was organised by the same people.V rokoch 1825 až 1832 zbúral evanjelický zbor svoj starší gotický kostol a postavil veľkú klasicistickú stavbu, ktorá je dodnes najväčšou vecou na hlavnej ulici; interiérové práce z roku 1831 sú dielom sochára Štefana Ferenczyho. Kostol takejto veľkosti v meste tejto veľkosti je výpoveď o tom, kto ho zaplatil — a takmer všetko, čo nasledovalo, zorganizovali tí istí ľudia.

The money came out of a fire. A blast furnace was built here in 1783 and within fifty years it was described as the largest producer of pig iron in the Kingdom of Hungary: ore hauled down from the Ore Mountains, whole forests turned into charcoal, a town whose working population existed to keep one fire alight. In 1881 the works were absorbed into the Rimamurány–Salgótarján company, and it was settled elsewhere from then on which furnaces would be modernised and which left to die.Peniaze prišli z ohňa. V roku 1783 tu postavili vysokú pec a o päťdesiat rokov ju opisovali ako najväčšieho producenta surového železa v Uhorsku: ruda zvážaná z Rudohoria, celé lesy premenené na drevené uhlie, mesto, ktorého pracujúce obyvateľstvo existovalo na to, aby udržalo jeden oheň. V roku 1881 železiarne pohltila spoločnosť Rimamurány–Salgótarján a odvtedy sa už inde rozhodovalo, ktoré pece sa zmodernizujú a ktoré nechajú dohorieť.

The other thing worth standing in front of is not a building. Above the roofs the limestone crag of Hradová closes the view — half an hour of steep path and the whole valley is under you — and beyond it the Muránska planina national park begins: karst meadows, gorges, beech forest and the semi-wild Norik horses bred on the plateau. A town whose two best monuments are a railway and a cliff is unusual.Druhá vec, pred ktorou sa oplatí zastať, nie je budova. Nad strechami uzatvára výhľad vápencové bralo Hradová — polhodina strmého chodníka a máte pod sebou celú dolinu — a za ním sa začína národný park Muránska planina: krasové lúky, tiesňavy, bučiny a polodivé norické kone chované na planine. Mesto, ktorého dvoma najlepšími pamiatkami sú železnica a bralo, je nezvyčajné.

The rack railwayOzubnicová železnica

The railway up the Rimava valley reached Tisovec in 1874. Getting the iron north over the watershed took a second line, up to the Zbojská pass at 725 metres and down to Pohronská Polhora and Brezno; it opened on 3 November 1896. The climb was far too steep for ordinary trains, so a toothed rack of the Abt system was laid between the rails along 5.8 kilometres of it. It is the only standard-gauge rack railway ever built in Slovakia, and a national cultural monument since 2008.Železnica Rimavskou dolinou dorazila do Tisovca v roku 1874. Dostať železo na sever cez rozvodie si vyžiadalo druhú trať — hore na sedlo Zbojská vo výške 725 metrov a dolu do Pohronskej Polhory a Brezna; otvorili ju 3. novembra 1896. Stúpanie bolo na bežné vlaky priveľmi strmé, a tak medzi koľajnice položili na 5,8 kilometra ozubnicu systému Abt. Je to jediná ozubnicová železnica s normálnym rozchodom, aká kedy na Slovensku vznikla, a od roku 2008 národná kultúrna pamiatka.

Scheduled passenger trains still come up the valley from Jesenské and end here. It is a strange kind of afterlife: a line built to carry pig iron out of a valley now carries people up it to look at the woods.Pravidelné osobné vlaky dodnes prichádzajú dolinou z Jesenského a končia tu. Je to zvláštny druh posmrtného života: trať postavená na odvoz surového železa z doliny dnes vozí ľudí hore pozerať sa na les.