Culture in KrupinaKultúra v Krupine

The year in KrupinaRok v Krupine

Krupina keeps the calendar of a Slovak district town of about eight thousand people: markets on the square, church feasts, a town day, and a winter programme put on locally. Nothing is announced nationally and dates move from year to year, so the town's own noticeboards are the source worth trusting.Krupina si drží kalendár slovenského okresného mesta s približne ôsmimi tisíckami obyvateľov: trhy na námestí, cirkevné sviatky, dni mesta a zimný program, ktorý sa robí doma. Nič sa neoznamuje celoštátne a termíny sa rok od roka menia — spoľahnúť sa oplatí na vývesky samotného mesta.

The outdoor half of the year is the better half. The walk up to the Vartovka takes half an hour and is worth doing whether or not the tower is open: from the top the whole plateau lies below, flat-topped ridges cut by deep wooded ravines, and it looks like nowhere else in the country. Any observing evening up there depends on the weather and on the people who run it, so ask in town first.Vonkajšia polovica roka je tá lepšia. Výstup na Vartovku trvá pol hodiny a oplatí sa aj vtedy, keď je veža zatvorená: zhora leží pod vami celá planina — ploché chrbty rozrezané hlbokými zalesnenými roklinami, aké inde na Slovensku nenájdete. Každý pozorovací večer hore závisí od počasia a od ľudí, ktorí vežu prevádzkujú, tak sa v meste radšej vopred opýtajte.

Where culture livesKde žije kultúra

The museum in the house where Andrej Sládkovič was born in 1820 is the town's one indoor destination. Sládkovič became a Lutheran pastor and one of the founding poets of modern written Slovak; his Detvan, set in the highland country a short way east of here, did as much as anything written that century to fix the image of the Slovak highlander in the national imagination, and Marína is still read in schools.Múzeum v dome, kde sa v roku 1820 narodil Andrej Sládkovič, je jediným vnútorným cieľom v meste. Sládkovič sa stal evanjelickým farárom a jedným zo zakladateľských básnikov modernej spisovnej slovenčiny; jeho Detvan, zasadený do horského kraja kúsok na východ odtiaľto, urobil pre obraz slovenského horala v národnej predstavivosti toľko ako máločo napísané v tom storočí, a Marína sa dodnes číta v školách.

The Vartovka is the other public building with a job. It went up in 1564 as a stone watchtower about thirteen metres high, and its whole purpose was to see a raid coming from the south and light a fire that would warn the mining towns behind. It is fitted out today as a small observatory: a structure built to watch the horizon now watches the sky. Hungarian sources date it to 1546, Slovak ones to 1564.Druhou verejnou budovou, ktorá má prácu, je Vartovka. Postavili ju v roku 1564 ako kamennú strážnu vežu vysokú asi trinásť metrov a jej jediným zmyslom bolo zbadať nájazd prichádzajúci z juhu a zapáliť oheň, ktorý varoval banské mestá za ňou. Dnes je zariadená ako malá hvezdáreň: stavba určená na sledovanie obzoru sleduje oblohu. Maďarské pramene ju datujú do roku 1546, slovenské do roku 1564.

The rest is the ordinary cultural equipment of a district town: a cultural centre with a hall and a programme, a library, amateur choirs and folk groups, and a school of art for children. We name none of them individually here, because programmes and premises change faster than a page like this does.Zvyšok je bežné kultúrne vybavenie okresného mesta: kultúrne stredisko so sálou a programom, knižnica, amatérske zbory a folklórne súbory a základná umelecká škola. Jednotlivo ich tu nemenujeme, pretože programy a priestory sa menia rýchlejšie než takáto stránka.

The buildings that carry itBudovy, ktoré ju nesú

The square and the parish church with its Gothic core are the short circuit in the town, and they say that Krupina was chartered early and stayed small. Béla IV granted town privileges in 1238 — with Trnava the oldest anywhere in what is now Slovakia — and after the Mongols sacked the place three years later he reissued them in 1244 as a free royal town, answering to the king and to no lord between. A charter was a reconstruction tool.Námestie a farský kostol s gotickým jadrom sú krátkym okruhom v meste a hovoria, že Krupina dostala výsady skoro a zostala malá. Belo IV. jej udelil mestské práva v roku 1238 — spolu s Trnavou najstaršie na území dnešného Slovenska — a keď o tri roky neskôr mesto vyplienili Mongoli, v roku 1244 ich obnovil ako slobodnému kráľovskému mestu podliehajúcemu priamo kráľovi a nijakému zemepánovi medzi tým. Listina bola nástrojom obnovy.

The walls are the other half of it: they went up between 1551 and 1564 against the raids from the occupied south, and because the south of Hont county was no longer safe, the county administration moved into Krupina and kept its records here until the end of the seventeenth century.Druhou polovicou sú hradby: vyrástli v rokoch 1551 až 1564 proti nájazdom z obsadeného juhu, a pretože juh Hontianskej stolice už nebol bezpečný, presťahovala sa do Krupiny stoličná správa a uchovávala tu svoje písomnosti až do konca sedemnásteho storočia.

What is missing teaches as much as what stands. Krupina was burned in 1708 — not by the Ottomans, as local memory across half of Slovakia would have it, but by the retreating kuruc of General Juraj Andráši on 23 October; plague followed in 1710, and a census in 1715 found 164 houses and three mills left. That is why the town you walk through is modest. Bzovík west of here, a monastery of the 1120s rebuilt as a bastioned fort after Žigmund Balassa seized it in 1530, stands alone in the fields; the ruin of Čabraď sits at the end of a valley no road reaches.To, čo chýba, učí rovnako veľa ako to, čo stojí. Krupinu vypálili v roku 1708 — nie Turci, ako by to podala miestna pamäť v polovici Slovenska, ale ustupujúci kuruci generála Juraja Andrášiho 23. októbra; v roku 1710 prišiel mor a súpis z roku 1715 našiel 164 domov a tri mlyny. Preto je mesto, ktorým prechádzate, skromné. Bzovík na západ odtiaľto — kláštor z dvadsiatych rokov dvanásteho storočia, prestavaný na bastiónovú pevnosť po tom, čo ho v roku 1530 zabral Žigmund Balassa — stojí osamotene v poliach; zrúcanina Čabrade sedí na konci doliny, ku ktorej nevedie cesta.

The town that wrote a lawMesto, ktoré napísalo právo

Krupina's real export was never metal. The gold in the ground was worked through during the fourteenth century, and the town lived on markets and crafts afterwards, taking market rights in 1393. What it produced instead was a legal code. The Krupina law, built on the German Magdeburg model, set out how a town elected its council, ran its own court and settled inheritance, and a string of towns across central and northern Slovakia took it as their model.Skutočným vývozným artiklom Krupiny nikdy nebol kov. Zlato v zemi sa vyčerpalo počas štrnásteho storočia a mesto odvtedy žilo z trhov a remesiel; trhové právo dostalo v roku 1393. Vytvorilo namiesto toho právny kódex. Krupinské právo, postavené na nemeckom magdeburskom vzore, určovalo, ako si mesto volí radu, ako vedie vlastný súd a ako sa dedí — a za vzor si ho vzal celý rad miest na strednom a severnom Slovensku.

The same habit of hosting things larger than itself produced the strangest fact on this page. On 17 November 1605 a Hungarian diet met in Krupina under Stephen Bocskai, leader of the first great rising against the Habsburgs, and what it agreed — freedom of worship for Protestants, and limits on the king's power to make war without the consent of the estates — stayed in Hungarian constitutional law until 1848.Z tej istej schopnosti hostiť veci väčšie, než je samo mesto, pochádza najzvláštnejší údaj na tejto stránke. Sedemnásteho novembra 1605 sa v Krupine zišiel uhorský snem pod vedením Štefana Bocskaia, vodcu prvého veľkého povstania proti Habsburgovcom, a to, na čom sa dohodol — sloboda vyznania pre protestantov a obmedzenie kráľovej moci viesť vojnu bez súhlasu stavov — zostalo v uhorskom ústavnom práve až do roku 1848.

In 1724 Bishop Pál Olasz founded a gymnasium here, a Latin secondary school that ran until 1848. For a town of this size in that century a secondary school was the most consequential thing anyone could give it: it is where the sons of local families learned enough Latin, rhetoric and law to become priests, notaries, teachers and officials. Sládkovič's generation came out of schools like it, and in 1848 it argued that Slovak should be used in the schools and offices of Hungary at all.V roku 1724 tu biskup Pál Olasz založil gymnázium — latinskú strednú školu, ktorá fungovala do roku 1848. Pre mesto tejto veľkosti bola v tom storočí stredná škola tým najdôležitejším, čo mu ktokoľvek mohol dať: práve tam sa synovia miestnych rodín naučili dosť latinčiny, rétoriky a práva na to, aby sa z nich stali kňazi, notári, učitelia a úradníci. Z takýchto škôl vyšla Sládkovičova generácia — a tá v roku 1848 žiadala, aby sa slovenčina vôbec smela používať v školách a úradoch Uhorska.