Skalica · the Morava borderSkalica · hranica na Morave
A free royal town since 1372 that still has its walls, its rotunda and its square, and whose two protected names — a wine and a rolled pastry — are both made here rather than sold here.Slobodné kráľovské mesto od roku 1372, ktoré má stále svoje hradby, rotundu aj námestie — a ktorého dve chránené značky, víno a trdelník, sa tu nielen predávajú, ale aj vyrábajú.
The square is one of the largest in western Slovakia and still does the work a market square is meant to do — the first thing to understand about the town's year. Skalica was made a free royal town on 6 October 1372 with the right to hold its own fairs, and market days, town days, church feasts and the wine calendar of the slopes behind the town are what the year is still built from. The town's listings and the cellars' own notices are where the dates are.Námestie patrí k najväčším na západnom Slovensku a stále robí to, čo má trhové námestie robiť — a to je prvá vec, ktorú treba o mestskom roku vedieť. Skalica sa 6. októbra 1372 stala slobodným kráľovským mestom s právom vlastných jarmokov a rok tu dodnes stojí na trhoch, dňoch mesta, cirkevných sviatkoch a vinárskom kalendári svahov za mestom. Dátumy nájdete v mestských oznamoch a na oznamoch samotných pivníc.
The other half of the calendar is the border, which for most of the last century behaved like a hinge. Hodonín is a few kilometres across the Morava, and thousands cross to work each morning. Both states joined the European Union in 2004 and the Schengen area in December 2007, so a choir, a band or a wine society here draws on two countries. In season, small excursion boats work the upper end of the restored Baťa Canal, whose terminus is at Skalica.Druhá polovica kalendára je hranica, ktorá sa väčšinu minulého storočia správala ako pánt. Hodonín je pár kilometrov za Moravou a tisíce ľudí tadiaľ chodia ráno do práce. Obe krajiny vstúpili v roku 2004 do Európskej únie a v decembri 2007 do schengenského priestoru, takže zbor, kapela či vinársky spolok tu majú publikum v dvoch štátoch. V sezóne premávajú na hornom konci obnoveného Baťovho kanála, ktorý má v Skalici koniec, malé výletné lode.
The building most people come for is the Spolkový dom, the House of Associations, built on the square in 1905 to a design by Dušan Jurkovič. Jurkovič took folk carpentry and the ornament of the Moravian-Slovak borderland seriously as architecture rather than decoration, and the figural panels on the façade were designed by Mikoláš Aleš and Joža Uprka. It was built as a home for a circle of people who needed one: the doctor Pavol Blaho (1867–1927), born here, and the publishing, co-operatives and folk-art collecting he organised while Slovak schools and newspapers were being closed.Budova, pre ktorú sem väčšina ľudí prichádza, je Spolkový dom postavený na námestí v roku 1905 podľa návrhu Dušana Jurkoviča. Jurkovič bral ľudové tesárstvo a ornament moravsko-slovenského pomedzia vážne ako architektúru, nie ako ozdobu, a figurálne panely na fasáde navrhli maliari Mikoláš Aleš a Joža Uprka. Vznikol ako dom pre okruh ľudí, ktorí ho potrebovali: pre lekára Pavla Blahu (1867 – 1927), tunajšieho rodáka, a pre vydávanie kníh, družstvá a zbieranie ľudového umenia, ktoré organizoval v čase, keď sa zatvárali slovenské školy a noviny.
The town hall carries the other memory Skalica has not let go. On 6 November 1918 the Provisional Government for Slovakia crossed into the one Slovak town the new state could safely reach and worked here until 14 November, Vavro Šrobár in the chair with Pavol Blaho, Ivan Dérer and Anton Štefánek beside him. For those eight days Skalica was the working capital of Slovakia. Beyond them the town has the ordinary equipment of a district seat, described as a category rather than named: a cultural centre with a hall, a library, a school of art for children, museum and gallery collections, and amateur choirs.Radnica nesie druhú pamäť, ktorej sa Skalica nevzdala. Šiesteho novembra 1918 prišla do jediného slovenského mesta, ktoré nový štát dokázal bezpečne dosiahnuť, Dočasná vláda pre Slovensko vymenovaná o dva dni skôr v Prahe, a pracovala tu do 14. novembra — na čele s Vavrom Šrobárom, vedľa neho Pavol Blaho, Ivan Dérer a Anton Štefánek. Osem dní bola Skalica pracovným hlavným mestom Slovenska. Okrem nich má mesto bežnú výbavu okresného sídla, ktorú opisujeme ako kategóriu a nemenujeme: kultúrny dom so sálou, knižnicu, základnú umeleckú školu, múzejné a galerijné zbierky a ochotnícke zbory.
Older than anything else is the Rotunda of St George on the hill above the centre, a small round church with a Romanesque core, later enclosed by a defensive wall. Its exact dating is disputed, and rotundas of this kind are rare enough in Slovakia that the argument is worth having. Below it the town shows what a royal charter buys: Louis I ordered Skalica walled when he raised it in 1372, and the surviving stretches of wall and the gate tower are that decision still standing. The walls were never stormed — Turkish raiders reached Strážnice on the Moravian bank in 1529, but the town behind these walls was not taken.Najstaršia zo všetkého je Rotunda svätého Juraja na kopci nad centrom, malý okrúhly kostol s románskym jadrom, neskôr obohnaný obranným múrom. Jej presné datovanie je sporné a rotundy tohto typu sú na Slovensku dosť vzácne na to, aby sa o tom oplatilo viesť spor, nie ho na stránke rozhodnúť. Pod ňou vidno, čo prináša kráľovská listina: Ľudovít I. nariadil Skalicu opevniť, keď ju v roku 1372 povýšil, a zachované úseky hradieb i bránová veža sú tým rozhodnutím, ktoré stále stojí. Hradby nikdy nedobyli — turecké oddiely došli v roku 1529 po Strážnicu na moravskom brehu, ale mesto za týmito múrmi nepadlo.
The skyline of church towers is mostly the work of the two centuries after the town changed faith and changed back. Most of Skalica turned Lutheran in the sixteenth century; the Lutherans finished their own church between 1645 and 1650 and lost it in 1671, when the crown seized Protestant churches across the kingdom. The Jesuits arrived in 1659 and began their college in 1660: here the Counter-Reformation was fought with schools as much as with soldiers. Franciscans, Carmelites and Paulines followed, and the Gothic parish church of St Michael anchors the group. It survived because the socialist decades built on the edge instead: Skalica lost its district to Senica in 1960 and got it back in 1996, but its centre was never cleared.Panoráma kostolných veží je prevažne dielom dvoch storočí po tom, čo mesto zmenilo vieru a zmenilo ju späť. Väčšina Skalice sa v šestnástom storočí stala luteránskou; evanjelici dostavali vlastný kostol v rokoch 1645 až 1650 a v roku 1671 oň prišli, keď koruna zabavila protestantské kostoly v celej krajine. Jezuiti prišli v roku 1659 a v roku 1660 začali svoje kolégium — protireformácia sa tu viedla školami rovnako ako vojakmi. Nasledovali františkáni, karmelitáni a pavlíni a celú skupinu drží pokope gotický farský kostol svätého Michala. Prežilo to preto, že socialistické desaťročia stavali na okraji: Skalica prišla v roku 1960 o okres v prospech Senice a späť ho dostala v roku 1996, no jej centrum nikdy neasanovali.
Trdelník here is a local product, not a souvenir. Skalický trdelník — yeast dough wound on a wooden trdlo, roasted over embers and rolled in sugar and walnuts — became the first Slovak food protected under European Union rules in December 2007. The town's other protected name is Skalický rubín, a red wine from the vineyards on the slopes behind the houses, at the northern end of the Little Carpathian wine region. Both are made by people who make their living from them, and the cellars and bakeries are a working part of the economy, not an attraction for visitors.Trdelník je tu domáci výrobok, nie suvenír. Skalický trdelník — kysnuté cesto navinuté na drevenom trdle, opečené nad pahrebou a obalené v cukre a orechoch — sa v decembri 2007 stal prvou slovenskou potravinou chránenou podľa pravidiel Európskej únie. Druhou chránenou značkou mesta je Skalický rubín, červené víno zo strání, ktoré sa dvíhajú hneď za domami; okres leží na severnom okraji malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Oboje tu robia ľudia, ktorí sa tým živia, a pivnice i pekárne sú fungujúcou súčasťou hospodárstva, nie atrakciou pripojenou pre návštevníkov.
Both trades sit on top of a long craft tradition. After the peace of 1711 the town's trades organised themselves into guilds, and the list is a portrait of the place: masons, clothmakers, vintners, bootmakers, blacksmiths, butchers, soap-boilers and furriers. Earlier still, sixteenth-century Skalica took in Habans, Anabaptist craftsmen driven out of Moravia and the Alps, famous for their pottery. When the state took the workshops and the vineyards after 1948 the skills did not disappear, and after 1989 the cellars and bakeries were among the first things people started again on their own account.Obe remeslá stoja na dlhej remeselnej tradícii. Po mieri z roku 1711 sa skalické remeslá zorganizovali do cechov a ich zoznam je portrétom mesta: murári, súkenníci, vinohradníci, čižmári, kováči, mäsiari, mydlári a kožušníci. Ešte skôr prijala Skalica v šestnástom storočí habánov, novokrstenských remeselníkov vyhnaných z Moravy a Álp, ktorí žili v spoločných dvoroch a preslávili sa keramikou. Keď štát po roku 1948 zobral dielne a vinice zahnal do družstva, zručnosti nezmizli — a po roku 1989 patrili pivnice a pekárne k prvému, čo si ľudia znova otvorili na vlastný účet.
Sixteen videos for Culture in Skalica.Šestnásť videí — Kultúra v Skalici.