For about three centuries a Celtic town stood on the hill where Bratislava Castle stands, striking silver coins with Latin letters on them. Two hundred kilometres north, a different Iron Age went on in the mountains, and nobody is certain what to call the people who lived it.Približne tri storočia stálo na kopci, kde dnes stojí Bratislavský hrad, keltské mesto, ktoré razilo strieborné mince s latinskými písmenami. O dvesto kilometrov severnejšie prebiehala v horách iná doba železná a nikto si nie je istý, ako tamojších ľudí nazvať.
Hillforts before the CeltsHradiská pred Keltmi
The Iron Age opens with the hillfort. From roughly the eighth century BC defended settlements appear on hills along the Little Carpathians and the ranges to the north. Molpír above Smolenice is the best known of them: a Hallstatt-period fortress with stone-built ramparts, gates and a large excavated interior, investigated in the 1960s and today a wooded hilltop above the château.Doba železná sa začína hradiskom. Zhruba od ôsmeho storočia pred n. l. sa opevnené sídliská objavujú na vrchoch pozdĺž Malých Karpát aj v pohoriach na sever. Najznámejší je Molpír nad Smolenicami: halštatská pevnosť s kamennými valmi, bránami a rozsiahlym preskúmaným vnútrom, skúmaná v šesťdesiatych rokoch a dnes zalesnený vrch nad kaštieľom.
On the southern plain the same centuries look eastern. Graves there hold horse harness, iron weapons and pottery with clear links to the steppe world beyond the Carpathians, and the material differs enough from the hillfort culture of the hills to suggest two quite separate ways of living within a day's ride of each other.Na južnej rovine vyzerajú tie isté storočia východne. V hroboch sa nachádza konský postroj, železné zbrane a keramika s jasnými väzbami na stepný svet za Karpatmi a materiál sa od hradiskovej kultúry v horách líši natoľko, že naznačuje dva celkom odlišné spôsoby života na vzdialenosť jedného dňa jazdy.
Celtic burial grounds of the fourth and third centuries BC are scattered across the same lowland — flat cemeteries rather than mounds, with swords deliberately bent double, brooches, and glass bangles that had to be worked hot and slipped over the hand. They mark the arrival of the La Tène world in the Danube country, and they are found by ploughing rather than by walking.Po tej istej nížine sú rozosiate keltské pohrebiská zo štvrtého a tretieho storočia pred n. l. — ploché hroby, nie mohyly, so zámerne prehnutými mečmi, sponami a sklenými náramkami, ktoré sa museli spracovať zahorúca a navliecť cez ruku. Ohlasujú príchod laténskeho sveta do podunajskej krajiny a nachádzajú sa orbou, nie chôdzou.
Reconstructed timber buildings at Havránok above the Liptovská Mara reservoirRekonštruované drevené stavby na Havránku nad Liptovskou Marou
The mint on the castle hillMincovňa na hradnom kopci
Celtic groups moved into the Danube country from the fourth century BC, and by the first century BC the Boii held an oppidum — a fortified town rather than a hillfort — spread over the castle hill at Bratislava and the ground below it. Excavation under the castle courtyard found buildings with Roman-style mortar floors, which is not what anyone expected north of the Danube at that date and implies craftsmen arriving from the Mediterranean world.Keltské skupiny prichádzali do podunajskej krajiny od štvrtého storočia pred n. l. a v prvom storočí pred n. l. držali Bójovia oppidum — opevnené mesto, nie hradisko — rozložené na bratislavskom hradnom kopci a na ploche pod ním. Výskum pod hradným nádvorím odkryl stavby s maltovými podlahami rímskeho typu, čo severne od Dunaja v tom čase nikto nečakal a naznačuje remeselníkov prichádzajúcich zo stredomorského sveta.
The coins are why the place is famous. The Bratislava mint struck large silver hexadrachms carrying names in Latin letters — BIATEC is the one everybody knows — which makes them the oldest use of the Latin alphabet on Slovak soil, and the design was borrowed for Slovakia's own coinage in the twentieth century. Whose names those are is not certain: rulers, moneyers, or something else again.Slávnym robia toto miesto mince. Bratislavská mincovňa razila veľké strieborné hexadrachmy s menami písanými latinkou — BIATEC pozná každý — a sú tak najstarším použitím latinského písma na slovenskej pôde; ich motív si v dvadsiatom storočí požičala slovenská mena. Čie sú to mená, isté nie je: panovníci, mincmajstri, alebo ešte niečo iné.
The oppidum did not last. It was gone by about the middle of the first century BC or shortly after, and the usual explanation is pressure from the Dacian kingdom to the east — a reasonable reading of the finds rather than a documented event. What followed on this stretch of the Danube was Rome on one bank and the Germanic Quadi on the other.Oppidum dlho nevydržalo. Zaniklo približne v polovici prvého storočia pred n. l. alebo krátko potom a obvyklým vysvetlením je tlak dáckeho kráľovstva z východu — je to rozumné čítanie nálezov, nie doložená udalosť. Na tomto úseku Dunaja po ňom nasledoval Rím na jednom brehu a germánski Kvádi na druhom.
The far south-east belonged to a different orbit. There late La Tène material appears alongside objects of Dacian type, marking the north-western edge of a world whose centre lay in Transylvania; the fortified site at Zemplín is the example usually cited. The Iron Age of Slovakia is three or four regional stories, not one.Ďaleký juhovýchod patril do inej sféry. Neskorolaténsky materiál sa tam objavuje spolu s predmetmi dáckeho typu a označuje severozápadný okraj sveta, ktorého ťažisko ležalo v Sedmohradsku; obvykle uvádzaným príkladom je opevnená lokalita Zemplín. Doba železná na Slovensku sú tri či štyri regionálne príbehy, nie jeden.
The other Iron Age, in the northIná doba železná na severe
While the Boii were minting silver, the mountain valleys of Liptov, Orava, Turiec and the upper Váh carried something else: a distinct material culture, part Celtic and part local, which archaeology named after the town of Púchov. It lasted from roughly the second century BC into the first century AD, built hillforts on defensible spurs, worked iron and traded southward.Kým Bójovia razili striebro, v horských dolinách Liptova, Oravy, Turca a horného Považia žila iná kultúra: svojská hmotná kultúra, sčasti keltská a sčasti domáca, ktorú archeológia nazvala podľa mesta Púchov. Trvala zhruba od druhého storočia pred n. l. do prvého storočia n. l., stavala hradiská na obranných ostrohoch, spracúvala železo a obchodovala smerom na juh.
Ancient authors mention a people called the Cotini somewhere in this general direction, and the Púchov culture is often identified with them. The identification is a reasonable guess and no more; matching a name in a Roman text to a distribution of pottery is exactly the move archaeology is worst at.Antickí autori spomínajú kmeň Kotínov kdesi v týchto končinách a púchovská kultúra sa s ním často stotožňuje. Je to rozumný odhad a nič viac; priradiť meno z rímskeho textu k rozšíreniu keramiky je presne to, čo archeológii ide najhoršie.
The most visitable trace of it is Havránok, a hilltop above the Liptovská Mara reservoir where a Púchov-culture settlement and a cult site were excavated before the valley was flooded in the 1970s. Part of it has been rebuilt in timber as an open-air archaeological site, with the water below and the mountains of Liptov on the skyline — one of the few places in Slovakia where the Iron Age has been made legible to a visitor.Najprístupnejšou stopou je Havránok, vrch nad vodnou nádržou Liptovská Mara, kde pred zatopením doliny v sedemdesiatych rokoch preskúmali sídlisko a kultové miesto púchovskej kultúry. Časť je obnovená v dreve ako archeologická lokalita pod holým nebom, s vodnou hladinou pod sebou a horami Liptova na obzore — jedno z mála miest na Slovensku, kde je doba železná pre návštevníka čitateľná.
